obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Důvěra a láska musí chodit pospolu."
B. Němcová
obr
obr počet přístupů: 2915295 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39398 příspěvků, 5729 autorů a 389845 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Energia : Príbeh raneného muža, kapitola III. ::

 autor Gardenboy publikováno: 13.09.2018, 10:19  
Všetko má svoje miesto, aj keď to na prvý pohľad nedáva zmysel. Zatiaľ dúfam, že sa to dobre číta. V tejto kapitole pochopíte, prečo sa to volá "Príbeh raneného muža" :)
 

O nejaký čas, keď som už zabudol na to, čo sa udialo …

- Tu vôbec niečo funguje? – zahromžil som a buchnutím položil plastové slúchadlo na moderne vyzerajúci nový telefón v mojej kancelárií. Otočil som sa celým telom k môjmu šéfovi, ktorý mi kvôli holej hlave na moment pripomenul ktorého si skinheada z televízie. Rozhodil rukami s tým, že asi ako v celej tejto organizácií.
- Internet nejde, telefón nejde. Už to opravovali aspoň desať krát a zase to nefunguje. Vysrať sa na takú robotu.
- Nerieš to. Ide víkend, načo si ho kaziť? - povedal s až nezaujatým kľudom a dvihol noviny, ktoré ležali na konferenčnom stolíku. Chvíľu na ne hľadel a potom sa pousmial. Pokýval hlavou a so smiechom dodal „Presne tak. Akoby mi z duše hovoril.“
- Čo?
- Ale nič. Nerozčuluj sa. Takto to je a nič s tým nespravíš. Spomenul som si na jeden vtip na internete. Presne tak vyzerajú aj moje víkendy. Kamarát hovorí kamarátovi "V piatok si idem oddýchnuť na svieži vzduch ..." - vstal a rozhliadol sa po svojom kufríku - "... a v nedeľu sa vraciam z tej pojebanej záhrady." dokončil so smiechom. Aj mňa to rozosmialo.

- Pokúsim sa ti to dať v pondelok do hromady. Inak vieš, že na víkend sa bude iba temperovať?
- Už zase?
- Nariadenie, ekokodex alebo podobná chujovina. Osem stupňov.
- To máme zase magorov tam hore.
- Nestačilo to, čo sa stalo pred dvoma rokmi, keď na kúrení ušetrili tisícku a za výmenu roztrhaných radiátorov dali sto kilo. Oni to potrebujú znova.
Vstal som z kresla a sadol si za svoj počítač.
- To neboli oni. - odvrkol som.
- A kto? Ja a môj päťročný syn? - rozhodil rukami.
- Veď sa medzi tým menilo vedenie. Každý sa musí poučiť na vlastných chybách, nie?
- Robí sa mi z toho mdlo. – prešiel si rukou po tvári. – Zase celý pondelok budem mať ľadovňu v kanclu. Idem. Už musím.

Ani mne sa už nechcelo. Celý týždeň sme makali na projektoch, z ktorých ma dnes už bolí hlava. Pozrel som von cez okno. Intenzívne snežilo. Vietor si robil z vločiek šľahačku a nebolo vidno ani na chodník sedem metrov dolu. Zvuk vetra narážajúceho do steny budovy budil rešpekt.

Predpoveď počasia na noc je hrozivá. Majú padať teplotné rekordy. Miestami až mínus tridsať. Čo tu vlastne ešte robím? opýtal som sa sám seba. Nemám snáď dosť práce so svojim vlastným životom? Dva roky trápenia a stále bordel ako v tanku. Ešte vezmem tie krabice zo skrine a môžem vypadnúť.

- Kedy v pondelok prídeš? - opýtal som sa a obrátil k nemu. Ruky som si dal do vreciek, začínali ma akosi omíňať .
- Normálne na ôsmu. Pekný víkend. – vzal si svoj kufrík a pobral sa na odchod no keď otvoril dvere, znenazdajky sa zastavil a otočil ku mne.
- Vrátim sa. - preriekol šepotom a zvláštne sa pousmial. Akoby to na chvíľu nebol on. Spozornel som a šokovaný pozrel na neho. Čo to povedal? Ako to povedal? To bolo dôležitejšie. Ako! Zamrazilo ma. Kým som sa zmohol na nejakú reakciu, zavrel dvere a odišiel. Čo to malo znamenať? Nemo som civel na zavreté dvere a v mysli sa mi vynorili náznaky spomienok, ktoré som však rýchlo nevedel zaradiť. Niečo mi tým pripomenul, ale čo? Niečo znepokojujúce. Zasiahlo to dosť hlboko a chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätal.

XXX

Prebralo ma svetlo. Alebo skôr bolesť? Obe boli dosť ostré na to, aby zobudili môj mozog, moje srdce z letargie. Svalstvom mi prešiel kŕč. Mal som nutkanie chytiť si nohu, v ktorej to intenzívne pulzovalo. Nehýbal som sa. Zatiaľ.

Trasúc sa som pozrel do oslepujúcej žiarivky nad sebou. Snažil sa spamätať. Vôbec - naštartovať motor, ktorý by mi umožnil niečo. Hocičo. Vstať. Pohnúť malíčkom. Zmeniť to. Pohľadom som neuhýbal, čo ak aj pohyb očí má vplyv na to, čo cítim?

Zaťal som zuby, aby sa tie návaly dali zvládnuť. Trochu som predýchal a prvý krát sa odvážil pozrieť. Neuveriteľná spúšť. Ležal som na zemi, na koberci, vedľa prevrátenej kancelárskej stoličky s kolieskami. Všade na okolo boli papiere. Tvrdé, mäkké, kancelárske, biele, čierne, sivé, modré, hnedé, medzi nimi a na nich úlomky skla. O moje nohy sa opierala ťažká prevrátená skrinka z dreva, ktorá na mňa spadla asi z výšky dvoch metrov. Nepamätám sa, čo sa stalo.

Skrinka bola jednou hranou opretá o prevrátenú stoličku, tým pádom nebola celá váha na mojich nohách, ale len jej časť. Chvalabohu. Zažmúril som, aby som lepšie videl. Áno, bolesť mala inú príčinu. Do lýtka som mal zabodnutý ostrý a dlhý črep z vázy na kvety. Z rany mi vytekala krv a robila na koberci červenú mazľavú kaluž.

Črepy nosia šťastie.

Alebo nie?

Vtedy mi prvý krát prebehla hlavou myšlienka, že ak tá skrinka spadne úplne celá na mňa, z nohy budem mať rezne.

Ležal som. Ako dlho? Čo sa stalo? Som ranený, v šoku a posledné na čo som si pamätal, bolo poobedie v piatok a odchod môjho šéfa domov.

Nikto nepríde. Nikto tu nie je. V piatok večer. Sme úradníci. Každý riadny piatok musí končiť nie neskôr ako o štrnástej. Len paká ako ja ostávajú dlhšie. Toto sa mi šeredne vypomstí.

Do miestnosti začal prenikať chlad. Možno to bolo ešte priskoro, možno sa mi to iba zdálo, možno iba ťahalo popod dvere chladný vzduch z chodby. A možno už ten čas nastal a vypínajú kúrenie. Najprv radiátory a potom aj celý vzduch, steny, nábytok, všetko pomaly dosiahne teplotu osem stupňov. Prikurovať sa začne zase až o siedmej ráno v pondelok.

Ranená noha stále trochu krvácala avšak nie veľmi. Bolesť bola miernejšia. Najskôr pre to, že som s ňou nehýbal. Čo sa stane, keď urobím prvý pohyb? Len ma vystrie od bolesti alebo oddrbe rovno na Mesiac? Nehýbať s ňou. Áno, ale ako ju dostanem von? Ťažký kus nábytku mi ju tlačil k zemi zrovna v jej najužšej časti – tesne nad členkom.

Urobil som pokusný pohyb, možno milimeter do strany. Bol som pripravený na nával mučivej bolesti. Aj keď rana reagovala citlivo, nebolo to až tak hrozné. Zatiaľ.

Čo s tým? Tú skriňu nedvihnem. Ale musím sa spod toho dostať! Možno by som mohol skúsiť prekonať „na tvrdo“, proste ísť cez bolesť. Na stole bol špagát. Krvácanie zastavím a pomoc nejako privolám.

Idem na to?

Áno. Skúsim to.

Pohol som s ňou. Chcel som ju pritiahnuť k sebe, pretlačiť členok popod úzku medzeru. Nechtiac som však stlačil ranený lýtkový sval.
- KURVA!!!!

Trhlo so mnou. Rukami som udrel do zeme. Nechty mi zbledli. Zaryté do koberca. Prudko zaklonil hlavu. Na plné ústa zareval. Akoby to nestačilo, členkom som nekoordinovane narazil do bočnej dosky. To posunulo ostrý črep. Pootočilo ho. Najprv prižmúrené oči som nakoniec zavrel. Čo som cítil, to už nebola ani „bolesť“, to sa tak nedá nazvať. Na to neexistuje pozemský výraz. Bolo to niečo, čo ma na pár dlhých sekúnd úplne paralyzovalo, na míle vzdialené tomu, čo bolo cítiť pri pokusnom pohybe pred chvíľou. Čo mi vyvolalo červenú za tenkým tkanivom mojich viečok.
Skrinka nebola úplne stabilne. Náraz posunul stoličku a celý kolos sa s rachotom a práskaním zosunul o kúsok nižšie.

Zastavilo sa to. Ticho, ktoré sa rozliehalo okolo mňa bolo prerušované výrazným trhaným dýchaním. Pot sa zo mňa lial potokmi. Dostať sa z toho bude veľký problém. Možno v tom bol skôr strach z pohybu spoločne so strachom, že tá skrinka spadne a namiesto sekanej z hovädziny budem mať sekanú z vlastnej nohy.

Najprv sa musím upokojiť, prebehlo mi mysľou. Taaaaak... už sa upokoj. Keď máš zatemnenú myseľ bolesťou, ďaleko sa nedostaneš, hovoril som si. Spomalený dych mi pomáhal dosiahnuť to vedome. Nádych..., výdych..., nádych (bolesť)..., výdych. Lepšie. Otočil som hlavu na bok a roztvoril oči. Pomaly sa mi podarilo trochu sa upokojiť. Zrazu som mal pocit, že ma moje zmysly klamú. V prípade bolesti by to bolo super. No pri tom, čo ležalo vedľa mňa (a muselo to tu byť dlhšie, len teraz mi to došlo), som im nedokázal uveriť. Nešlo to. Vedľa mňa ktosi položil dve biele ľalie.

Vrátim sa.


 celkové hodnocení autora: 100.0 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 3 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 13.09.2018, 10:18:27 Odpovědět 
   Zdravím.

Netuším (spolu s Tvým hrdinou), jak se mu tato nehoda stala. Popisy jeho pocitů, jednání a myšlenkových pochodů se jeví vcelku uvěřitelně. Až na tu nehodu, tedy její důvod (viz příčina a následek, pokud mi něco neuniklo). Nečetlo se zle, jsem zvědavý na pokračování...

Hezký den a múzám zdar.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Mé on - 2
Alnor Roumen
SAUNA
Johannes Faustus
Pohádka o strom...
Dandy518
obr
obr obr obr
obr

Jedna z věcí
Francis Black
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr