obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Pít bez žízně a milovat se kdykoli, tím se člověk liší od jiných zvířat."
Pierre-Augustin Caron de Beaumarchais
obr
obr počet přístupů: 2915051 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39001 příspěvků, 5685 autorů a 387146 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Spoločne to zvládneme ::

 autor Gardenboy publikováno: 05.10.2018, 9:53  
Úvod do príbehu o kamarátstve. Pre mňa veľmi osobná záležitosť. Aj keď je tento príbeh vymyslený, väčšinu zážitkov, niektoré dialógy a situácie som zažil buď na vlastnej koži a týmto sa s nimi vyrovnávam raz a navždy alebo som bol toho svedkom alebo poznám ľudí u ktorých som sa inšpiroval (Marekovo útle detstvo).
 

Živíme v sebe skrytú nádej, že tam, na konci je predsa len niečo krásne.

Kapitola 1 : Adam

Každé dieťa, ktoré bývalo v západnej časti mesta a chodilo do školy na Jantárovej ulici, si muselo desať minút privstať. Bolo to v čase, keď rodičia deti nevozili autami, mobily boli luxus, deti sa hrávali s tamagoči, poznali kvalitnú čokoládu a počítač mal málokto. Dostať sa do školy bolo možné dvoma spôsobmi. Autobusom, ktorý robil zachádzku cez sídlisko alebo peši od poslednej bytovky po prašnej ceste, ktorá pri škole križovala železničnú trať.
Bolo chladné hmlisté ráno. Inverzia stlačila oblačnosť až na zem a slnečné lúče ju márne žiadali, aby sa dvihla. Nechcelo sa jej.
Ticho prerušovalo cinkanie signalizačného zariadenia na železničnom priecestí. Z diaľky sa ozýval dupot nôh. Po ceste bežal trinásťročný chalan Marek. Každú chvíľu sa obzeral, či sa neblíži auto. Bol sám.
Keď nestačil s dychom, spomalil. Chytil sa za brucho a v predklone spravil ešte pár krokov, kým uvidel siluety železničných rámp. Svetlo reflektorov na neho žmurkalo a pripomínalo mu, prečo sa tak ponáhľal. Dýchal zhlboka, no opatrne, aby mu chladný vzduch nepoškodil priedušky.
Cinkanie utíchlo.
Za rampami stála postava chlapca. Poznal ho. Narovnal sa a s radosťou mu zakýval. Chlapec mu to opätoval a jemne sa usmial. Za tým úprimným úsmevom bola neuveriteľná hĺbka a poznanie z toho, čo spolu zažili. Naznačil chlapcovi, aby sa vrátil. Bez reakcie. Chvíľu na seba nemo pozerali, čakali čo urobí ten druhý.
Hmla natoľko zhustla, že Marek nedovidel na rampy na druhej strane. Bieloba naznačovala, že tam už nič nie je. Žiadna cesta, žiadna škola, nič. Postava mu znova zakývala. Otočila sa a začala miznúť v hmle.
"Vráť sa!" chcel zakričať. Tak ako vždy, ani teraz zo seba nedokázal vydať hlások.

Trhlo so mnou.
Posadil som sa a rozhliadol. Je to tu bezpečné? Bol to iba sen, vydýchol som si. Zopakoval sa znova po veľmi dlhej dobe.
Ten chlapec zo sna som bol ja. Kedysi to bývalo často a boli noci, keď som už nezaspal. Chvíľu som sedel a čumel do tieňov, ktoré robil nábytok.
Vstal som a prešiel do kuchyne, naschvál zapaľujúc iba svetlo nad kuchynskou linkou, aby nerušilo Adama. Dvere do izieb mali sklenené výplne. Napustil som vodu do pohára, no nenapil sa.
Hladina sa v pravidelných intervaloch rozčerila, ako údery srdca jemne rozvibrovávali moje telo. Vynárali sa mi spomienky na včerajšok, ako sa Adam vrátil zo školy, hodil tašku do kúta a bez slova išiel do izby. Bolo to zvláštne a neostávalo iné ako ísť za ním a zistiť, čo je vo veci. Sedel na zemi, opierajúc sa o posteľ s bradou opretou o kolená. Na nohách mal školské prezuvky.
Povedal, že mu spolužiaci ukradli kľúčik od šatne a zdrhli preč. Presne vie ktorí, nesnažili sa schovávať. Zobrali ho z kľúčenky, ktorú si nestráženú položil v jedálni na tácku. V škole už nikto nebol, ani triedna učiteľka ani ďalší spolužiaci. Ostal bez topánok a domov išiel v prezúvkach.
Nejakú dobu som si podobné veci všímal a s Adamom o nich hovoril, zatiaľ však iba povrchne. Od včera mi bolo jasné, že má problém.
Napil som sa, prišiel k dverám od Adamovej izby a pootvoril ich. Ležal na posteli, na chrbte, len zľahka prikrytý. Hruď sa mu pomaly dvíhala a zase klesala. Snáď sú Adamove sny pokojnejšie. Opatrne som zavrel dvere, zhasol a pobral sa spať.
Adam nie je nešikovný, zatiaľ sa zvládol pretĺcť sám. Mal by to len zastaviť skôr, ako to prerastie cez všetky medze. Mám len jeho a urobil by som pre neho všetko. Porozprávame sa o tom zajtra, keď sa vráti zo školy.

Kapitola 2 : Štyria kamaráti

(marec 2028)
Tri hodiny poobede nasledujúci deň.
Robota mi skončila skôr a tak mi ostal čas na rozmýšľanie. Sedel som v kuchyni a pozeral na pokrčený, zožltnutý lístok.
Dedí sa to. Prenáša z generácie na generáciu, len s drobnými odchýlkami. Z rodičov, ktorí to inak nevedia, na deti a tak ďalej ... Adama sa snažím vychovávať inak, no asi to je ako prekročiť vlastný tieň.
Jedna z mojich prvých spomienok je, keď sme s matkou a otcom boli aspoň na oko šťastná rodina. Od toho sme však mali ďaleko. Matka si rada vypila a raz v noci som sa v tme o ňu potkol. Ležala na chodbe a okolo bol odporný zápach. Bol som maličký, nerozumel som tomu. Pomyslel som si, že mamy občas zvyknú ležať na zemi. Na to vošiel do chodby otec a povedal niečo ako "Choď do postieľky, mama je v poriadku.".
Ako prváčika ma otec opustil. Od vtedy sme sa videli len pár krát, väčšinou na súde. Až donedávna mi nedal vedieť, čo s ním je, ani ako to bolo. Najprv sa o mňa starala mama, no potom bol mojím domovom decák. Bolo to ťažké obdobie. Matka, keď ma chcela späť, musela na protialkoholické liečenie.
Bol som tretiak, keď som sa vrátil. Vtedy mi predstavila jej nového priateľa, s ktorým žila a ktorý ma bral ako syna, no ja som ho za otca neprijal, aj keď bol slušný a milý. Jedným z dôvodov bol jeho o dva roky starší syn Ernest. Neskôr ti o ňom poviem viac.
Všetko sa na mne podpísalo. Pre spolužiakov som bol "divný". Niektorí sa ma stránili, iní ma zase pri každej príležitosti vytrápili.
Aj keď sa situácia začala obracať a s problémami som zabojoval, nálepka "divného" išla dolu ťažko.
Raz pri upratovaní - to už mi išlo na trinásty rok, mi z jednej knihy vypadol lístok. Písal to otec, keď sa s matkou rozvádzal.

"Moja drahá žena.

Dňa 22. mája 1995 o 10:33 som odniesol z našej chaty všetky veci domov. Odpusť mi prosím ťa, nemohol som inak. Kúpili sme si to na to, aby sme to spoločne užívali.

Pamätáš? Spoločne zostarnúť. Spoločne ťahať vozík.

Spoločne to zvládneme."

Posledná veta sa mi vryla do pamäte. Toľkými spôsobmi sa dá chápať a všetky sú správne. Je pripomienkou zlyhania, nepochopenia, je v nej zhmotnené zúfalstvo a frustrácia. Sila, akú zažijete len občas. Takmer celé sa to prenieslo na mňa.
Za chvíľu príde Adam. Zložil som lístok a dal ho do náprsného vrecka. Osud to chcel pre mňa. Pre nikoho iného, už vôbec nie pre môjho syna.

XXX

Adam prišiel domov okolo štvrtej hodiny. Dnes bol veselý, no keď sa dozvedel, o čom sa s ním chcem rozprávať, dobrá nálada bola preč. Rozhovor najprv viazol. Neskôr sme sa však obaja uvoľnili a nakoniec sme prekecali takmer štyri hodiny.
"Porozprávame sa o veciach, čo sa dejú u teba v škole. O včerajšku, ale aj tak celkovo. Dnes ti niekto ubližoval?"
Adam sedel oproti s pohľadom do stola. Až na zopakovanú otázku pokýval hlavou, že nie.
"Povieš mi o tom viac?" zámerne som nedefinoval, čo chcem počuť. Adam veľmi dobre vedel.
"Robia to moji spolužiaci." povedal po chvíli "Kradnú mi veci, chcú, aby som im kupoval desiate a tak. Niekedy ma bijú."
"A ty sa tomu nevieš ubrániť." skonštatoval som. Adam cítil, že mu rozumiem.
"Ako to mám urobiť, keď takmer polovica triedy je proti mne?"
"Nemyslím si, že je polovica triedy proti tebe."
"Je!" vybehol na mňa so slzami v očiach.
"Hlavní sú dvaja, možno traja. Ak oni neprídu, tak je pokoj, však?"
"Asi. Ja neviem."
"Tí zvyšní proti tebe nie sú. Oni sa len pridajú."
"Áno, ale aj tak som sám proti presile."
"Skúsime zistiť, čo sa s tým dá robiť. Ktorí sú tí hlavní? Kedy to začalo, čo všetko robia, mená, ..."
Adam sa zrazu rozhovoril a od vtedy to išlo, rozprával len on. Opadla z neho ťažoba, ktorá ho dusila. Vyrozprával sa zo všetkého, občas sa smial, občas mu tiekli slzy, ale úľava bola výrazná.
Z rozhovoru vyplynulo, že situácia nie je vážna a bude sa s tým dať niečo robiť. Asi po hodine som mu rozpovedal svoj príbeh.
- Prvé problémy začali, keď som mal deväť rokov. Ako štvrtáka ...

(október 1997)
... ma dali na školu v prírode. Tak ako niektoré deti, ani ja som sa nechcel umývať a navyše som sa v noci pocikával. Dovtedy si to nikto nevšimol, lebo škola nerobila iné prespávačky. Doma na mňa dohliadli, ale učiteľky na toto veľmi nedbali. Až prišla tretia noc, kedy sa mi stala nehoda. Pani učiteľka, ktorá to riešila, ma viedla cez chodbu do spoločných spŕch, mokrého medzi nohami. Všetkým na očiach. Bolo to ako vo výklade na rušnej ulici. Pamätám si pohľady spolužiakov, hlavne o dva roky starších šiestakov, ktorý sa mi pomedzi zárubňu a dvere vyškierali.
Na ďalší deň ráno sa z izby ozývalo hlasité "Smŕŕŕdiš, smŕŕŕdiš ... ". To bol jeden z prvých nepríjemných zážitkov, myslím, že tam sa to začalo lámať.
Cez raňajky sa spolusediaci odtiahli a na obed a na večeru si odsadli k druhému stolu.
V jedno poobedie na odpočinku boli na našej izbe šiestaci. Keď som sa odvážnejšie ohradil voči posmechu a provokovaniu, jeden zo starších do mňa strčil a zhodil ma z postele s tým, že sa mám umyť medzi nohami, lebo mi to zozelenie.
Dali mi prezývku Shrek.
Chlapci robili hluk. Netrvalo dlho a učiteľky poslali decká na izby. Ostal pri mne len spolužiak z triedy Nikolas. V ten deň medzi nami začalo vznikať hlboké kamarátstvo.
"Sú to idioti, nevšímaj si ich." povedal.
"Nerozumiem tomu. Prečo to robia?"
"To neviem ani ja. Ale netreba sa ich báť. Mne sa tiež smejú, ale čo mám robiť?" zobral ma okolo ramien "Spoločne to zvládneme."
"Tebe sa nestalo, ... nič, nerieš." dúfal som, že sa téma zvrtne na niečo iné.
"Že si sa v noci pocikal? No a? Ber to z tej lepšej stránky. Chvalabohu, že si sa neposral." žmurkol na mňa so smiechom. Pozrel som na neho a spoločne sme moju nehodu hodili za hlavu.
V to poobedie sme hrali spoločenské hry. Len tak vo dvojici. Veľa sme sa smiali, veľa rozprávali, rozumeli si.
Keď sme potom išli vrátiť hry pani učiteľkám, šiestaci po nás pokrikovali :
"Hej Shrek, ešte ti tvoja uhorka nezozelenela?"
"Nie, vyoblizoval mu ju ten druhý."
"Takže ste gejovia?"
"A aká je? Malá a slaná?"
Otočil som sa, že im niečo milé odpoviem, no Nikolas ma chytil za rameno a rázne potiahol.
"Nechaj. Kým budeš reagovať, neprestane to."
Spočiatku sa mi zdalo, že je nad vecou, no potom mi bolo jasné, že mal rovnako problém so sebavedomím. Ešte na škole v prírode sa k nám pridal Oliver. Vysoký vychudnutý chalan, ktorý hľadal útočisko pred nepríjemnosťami spojenými s jeho telesnou schránkou a odstávajúcimi ušami. Bol také škaredé káčatko.
Naše kamarátstvo vydržalo a raz, keď sme si na sídlisku išli zakopať na futbalové ihrisko priviedol Nikolas spolužiaka z rovnakého ročníka, z vedľajšej triedy. Volal sa Samo. Nikolas a Samo sa poznali od narodenia. Ich rodičia chodievali na vodácke akcie, na dovolenky, chaty a tak.
Samo bol z nás najsilnejší, najšikovnejší, ale rešpektoval nás.
Netrvalo dlho a stretli sa aj s Oliverovým otcom (mamu mal dlhodobo chorú) a kamarátstvo Nikolasových, Samových a Oliverových rodičov sa stalo silným základom pre našu partiu.
My štyria. Ja Marek, Nikolas, Samo a Oliver. Spoločne sme chodili na prázdniny, spoločne prežívali dobrodrúžstva, chodili jeden druhému na oslavy, rodičia nás spolu brávali na chaty a výlety.
A spoločne sme čelili aj problémom. Tie najväčšie nám robili o dva roky starší žiaci, ktorých šikanovanie prešlo až do teroru.
Tu začína náš príbeh.

(marec 2028)
"Počkaj, to ešte nebolo ono?" opýtal sa Adam.
"Zatiaľ som ti povedal, ako sme sa spoznali. Keď sme boli šiestaci, diali sa občas šialené veci a nikto to neriešil."
"Báli ste sa, tak ako sa bojím ja."
"Nie len to, ale ani nikto z okolia. A keď to niekto videl, zakrýval si oči. Ľudia sa tvárili, že sa nič nedeje. "
"Myslíš, že mi vieš pomôcť?"
"Áno, ale nesmieš urobiť rovnakú chybu ako my. Musíš pochopiť, ako to funguje. Čím neskôr sa začneš brániť, čím dlhšie to budeš skrývať a dusiť v sebe, tým to bude horšie. Niekedy sme prechádzali peklom. Chceš počuť môj príbeh?"
Pokýval hlavou, bol pripravený počúvať.
"Najhoršie to bolo, keď sme chodili do šiesteho ročníka. Postrachom školy boli presne tí istí o dva roky starší žiaci, ktorí boli na škole v prírode. Verím tomu, že teror by pokračoval, keby sa dostali do deviateho ročníka?"
"Prečo, prepadli?"
"Niečo horšie." - pošepkal som.
Adam prekvapene dvihol obočie. Chcel vedieť viac.
"Prosím rozprávaj."
A tak som pokračoval.


 celkové hodnocení autora: 100.0 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 2 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 05.10.2018, 9:52:29 Odpovědět 
   Zdravím.

První kapitola měla perfektní atmosféru (hodně se mi líbila), druhá kapitola má už více psychologický podtext, ale nějak ten příběh pokračovat musí. Celkově je text čtivý, pozor však na pravidla psaní přímé řeči, mrkni na web nebo do pravidel...

Hezký den a múzám zdar.

P.S. Tato část skončila v nejlepším, alespoň se budu moci těšit na pokračování.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
ERROR
(4.1.2019, 21:27)
abeekr
(2.1.2019, 17:57)
Elvíra
(30.12.2018, 14:05)
Bábovka
(17.12.2018, 23:53)
obr
obr obr obr
obr
The Immortal Rh...
J.U. Ray
Už dost!
Dívka za zrcadlem
Oxygeno Raines
Amarantine
obr
obr obr obr
obr

Střídání
faust
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr