obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Je pouze jeden originál lásky, ale na tisíc způsobů."
W. Shakespeare
obr
obr počet přístupů: 2915295 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39398 příspěvků, 5729 autorů a 389845 komentářů :: on-line: 2 ::
obr

:: Spoločne to zvládneme ::

 autor Gardenboy publikováno: 27.11.2018, 11:02  
"Najpsychologickejšia" časť príbehu. Šokujúce odhalenie, ktoré ozrejmí, prečo je náš hrdina taký, aký je.
 

kapitola 6.: víkend v ríši fantázie I.

We were ready for adventures,
and we wanted them all
there was so much left to dream
and so much time to make it real

Meat Loaf


Počasie bolo na druhú polovicu októbra nadpriemerne teplé, no podľa predpovedí sa malo čoskoro ochladiť. V piatok sme prišli na miesto po zotmení. To ti poviem, tam je niečo vo vzduchu. Cítil som výnimočnosť. Príťažlivosť. Magickú silu. Ohromila ma, učarovala mi od prvého okamihu. Opantala moje zmysly takým spôsobom, že akékoľvek slovo je len veľmi vágne. Bol to vodný mlyn, ktorý opravovala skupina dobrovoľníkov, schovaný v objatí strmých svahov so smrekovým a jedľovým porastom.
Aj za letných dní tam Slnko svietilo len krátko, vďaka svahom orientovaným zo severu na juh. Samoví a Nikolasoví rodičia sa poznali so správcom mlynu Petrom. Chlapík so skúsenosťami, čo by vydalo aspoň na tri životy. Precestoval pol sveta, mal rodinu, ale žena sa s ním rozviedla, telo a dušu mu modelovali zranenia, z toho jedno vážne, ktoré ho stálo takmer život.
Petrové kamarátstvo s rodičmi sa prenieslo aj na nás. Pri večernom ohni sme spoločne spievali trampské pesničky. Väčšinu som poznal, ale keďže do spevu sa mi nikdy veľmi nechcelo, texty som musel čítať. Pomedzi to sme dychtivo hltali vzájomný rozhovor. Nie len jeho zážitky z ciest, ale priestor dal aj nám. Akoby nás mal za rovnocenných a možno sme na tú chvíľu aj boli. Nikto necítil potrebu to zneužiť priblblým správaním, tak typickým pre niektoré mestské deti. Bola to vzájomná symbióza, vedená niekym, kto bol ďaleko, ďaleko pred nami.
Sedemročná Matilda, Nikolasova sestra išla spať skôr. Pred tým, ako sme sa aj my pobrali do svojich spacákov, som odniesol náradie a zvyšné polená naspäť do kôlničky. Peter tam mal pracovný stôl, kopu náradia, zverák a veľa iného haraburdia. Na stene ma zaujala veľká mapa Afriky. Prejavila sa moja slabosť na mapy. Už ako škôlkar som bol schopný nad mapami presedieť aj niekoľko hodín. Hľadal som ulice, sledoval cesty, trasy električiek a autobusov, železnice Pri mapách neplatili zákony fyziky, čas plynul inak. Prešlo podľa mňa len päť - desať minút a v skutočnosti (v priestore ďalej od mapy) prešla polhodina.
Vďaka svetlu z čelovej lampy bolo na mapu dobre vidieť. Hľadal som krajinu, ktorá ako jedna z mála je pravou enklávou. Zrazu ma vyrušili kroky, pod váhou ktorých zapráskala podlaha z drevených dosák. Bol to Peter.
"V Afrike som prežil takmer tri roky," povedal potichu a postavil sa vedľa mňa.
"Aké to tam bolo?"
"Afrika ťa naučí vážiť si život. Vážiť si skutočné hodnoty."
"Zmenilo Vás to?"
"Je to dennodenný boj. Zmenilo. A veľmi. Hovorí sa, že vojna robí z chlapcov mužov. Nie je to pravda. Muža z teba spraví zážitok na pokraji smrti. Kedy sa bojíš o život, o zdravie, o seba aj iných. Keď bezprostredne hrozí nebezpečenstvo a musíš si poradiť."
Tušil som, čo tým myslí, ale zároveň som vedel, že žiaden zo zážitkov, ktorými sa môžem pochváliť pravdepodobne nespĺňa takéto kritérium. Či... ?
Voda... všade... v ústach, v nose...
Ráno sme si privstali, chceli sme ešte pred jedlom urobiť prieskum okolia. Výdatný potok obchádzal mlyn veľkým oblúkom, v strede bola urobená asi meter vysoká hať, pravdepodobne kvôli dostatočnému prísunu vody do mlynského náhonu. Ten sa odpájal päťdesiat metrov proti prúdu vody. Koryto potoka sa stáčalo späť k mlynu a od mlynského kolesa tiekla voda popod drevenú stavbu s gátrom a hneď za mlynom padala späť do potoka.
Našli sme miesto, asi štyridsať metrov nižšie po prúde potoka, ktoré nás očarilo súkromím (z turistického chodníka, ani z mlynu naň nebol priamy výhľad), prístupom k potoku, kde bolo dostatok rovného miesta pre všetkých piatich (Matildu sme so sebou nebrali). Potok v tom mieste robil veľké plytké jazierko. Samo si hneď vyskúšal, či sa budú dať hádzať žabky a na prvý krát mu vyšla štvoritá. Tak isto sa nám páčil zložitý chodník s množstvom zákrut, vysokých lopúchov, malých smrekov, balvanov, koreňov a jedného spadnutého stromu, ktorý sme krkolomne podliezali. Simulovať útek alebo urobiť preteky "Mlyn - Wounded knee" (nazvali sme ho tak lebo pri podliezaní stromu si Daniel odrel koleno) s meraním času bude skvelá zábava.
"Ua-ua-ua-ua-ua-ua-ua... náčelník Boľavé oko ťa odsudzuje na trest umývania riadu po obede," vyniesol Daniel rozsudok nad chudákom Nikolasom a popravil si priveľkú čelenku s vtáčimi perami, ktorú mu požičal Peter, "jediný spôsob ako si trest zľahčiť, aby ti naši bratia pomohli je, nabrať odvahu a nahý vliezť do liečivého kúpeľa termálnych vôd Mississippi."
"Nuž, náčelník Boľavé oko," začal Nikolas s pátosom, "dovoľ, aby ti tvoj brat Odstávajúce ucho, ukázal svoju odvahu a chrabrosť a išiel odčiniť to, čo svojim konaním spôsobil. Na znak pokory sa okúpem v termálnych prameňoch, ktorých ohrev zabezpečovala firma, ktorá asi skrachovala. Tieto totiž nemajú viac ako pätnásť stupňov. Je to o to väčšia výzva, pretože počas jej plnenia zaiste bude Odstávajúce ucho skúmať, či je ešte stále chlapec."
Nikolas sa postavil a vyzliekol sa donaha. Prekvapilo nás to, nepamätám si, že by som niekoho z partie videl niekedy nahého. Aj takýmto spôsobom sa môžu vzťahy upevniť. Dal nám tým najavo dôveru. Potom, opatrne našľapujúc na hladké oválne kamene, nechal si vodou obmývať nohy povyše členkov. Zhlboka sa nadýchol a zaťal päste.
"Chlapi, do psej matere, keď niekto teraz poviete voda, ja určite budem počuť ľad. Tá je studená ako psí čumák. Poďte niekto so mnou," poprosil a mňa pri tej predstave striaslo.
Bubliny...
Pravú nohu posunul nižšie, stúpol do prielačiny a ponoril ju do poly lýtka.
Náraz na spodok...
Zima ma doslova obliala. Nie, nebolo teplo. Bola tu... voda! Nikto ma tam nedostane. Toto nemusím. NEMUSÍM! Vybral si to ten blázon Nikolas, nie je to moja úloha. Ale... je to kamarát. Mal by som mu a tým aj sebe pomôcť. Prekonať sa. Afrika ťa naučí vážiť si hodnoty. Hučalo mi v ušiach. Voda z potoka, nával krvi do hlavy. Muža z teba spraví zážitok na pokraji smrti.
Voda všade, v ústach, v nose,...
Môže sa z osemročného chlapca stať muž? Oči sa mi zaliali slzami. NEMUSÍM! Prekvapila ma sila toho. Už som veľký. Nemôžem revať. Nie len tak.
Odišlo to. Vyšumelo do prázdna. Chvalabohu. Hlboký nádych: "Poďme tam všetci," vyletelo zo mňa.
Nikolas, po stehná vo vode, klepajúc sa veľkým štýlom (angličania na to majú krásnu frázu "big time") nechápal, ale so širokým úprimným úsmevom prejavil vďaku.
Po mojom prvotnom strachu ostalo iba nevýrazné, za to trvajúce echo. Vyzlečenie bolo úplne v pohode (skutočne sme tam dole všetci rovnakí, len u Daniela sa to ponášalo viac na mini špekáčik, ako na mini párok). Vošiel som iba po kolená. A bolo mi to aj tak málo platné, lebo začala neskutočná mela. Kúpanie skončilo totálne šialeným špliechaním, smiechom, výkrikmi, bláznením sa. Samo všetkých na chvíľu zvalil do vody a oni mu to minimálne dvakrát opätovali.
Vzdialil som sa. Pre mňa bol toto úspech. Nateraz stačí. So smiechom som pozoroval zvyšok partie sediac na prvom suchom kamení a máčajúc si chodidlá v ľadovej vode. Pár krát som schytal zblúdený šplech, to aby som nezabudol, kam patrím.
V ten deň, kým chlapci pripravovali večeru, som sa na krátku chvíľu odobral do Wounded knee. Nikomu som to nepovedal. Vybral som si svoju chvíľu súkromia a chcel som ju využiť na umytie. Keď sa už prekonám na studenú vodu, tak zabijem rovno dve muchy jednou ranou. Vyzliekol som sa do spodného prádla a na veľký kameň trčiaci z vody položil uterák s mydlom. Vošiel som po lýtka do ľadovej vody a dlaňami sa oň zaprel. Bol drsný a na svojom povrchu mal veľké množstvo čiernych bodiek.
Voda...
Nie, nemám to v poriadku, prebehlo mi mysľou. Neopustilo ma to. Bojovalo to ako nejaká revolúcia, ako niečo, čo ma chce za každú cenu ovládnuť, aby ma voda už navždy odpudzovala. Ako nejaký gang, vytvorený zo vzbúrených pocitov, ktorý nechcel prijať, že strach z vody je neprípustný a nemá čo robiť v zdravom tele a v zdravej duši.
Voda všade! V ústach, v nose. Drží ma. Zabíja ma.
Prekonal som prvotný nápor negatívnych emócií a nahovoril, si pravdu - že je všetko v poriadku. So zaťatými zubami som sa umyl. Celý.
Bubliny.
Prekonal som to a pocit úspechu sa dostavil pri odchode. Pripomenul mi ho šum potoka, jeho bledomodrá farba, ktorá sa postupne stávala tmavšou a tmavšou, ako ubúdalo svetlo a blížila sa noc. Vyhral som ďalšiu bitku so sebou samým.

kapitola 7.: víkend v ríši fantázie II.

"Hurry boy, it´s waiting there for you"
I bless the rains down in Africa
Gonna take some time to do the things we never had
TOTO

Na poschodí sme hrali s chlapcami obdobu hry fľaša, upravenú pre náš vek kombináciou hry Pravda-odvaha. Hrala s nami aj malá Matilda, ktorá občas svojimi monológmi triafala do čierneho. A niekedy riadne mimo. Fľaša sa na drevenej podlahe zastavila a hrdlo ukazovalo na Nikolasa. Keďže predtým bola na pranieri Matilda, teraz mala tú česť klásť otázky alebo úlohy.
"Nikolas," ozval sa Oliver, "pravda alebo odvaha?"
"Pravda," zaznelo rozhodne a malá Matilda svojim piskľavým hláskom začala : "Povedz mi, čo je podľa teba lepšie? Gombíky alebo zips?"
Medzi nami to zašumelo od prekvapenia, no vedeli sme, že Matilda skutočný dvojzmysel chápať nemôže. Najskôr niečo podobné počula v škole.
"Prečo?" - opýtal sa nesmelo Nikolas, odpoveď nepoznal, nemal takú preferenciu a netušil, čo má čakať. Správne by sa podľa pravidiel pomocné otázky pýtať nemal, ale tolerovali sme mu to, nakoľko sami sme netušili prečo.
"Pretože ocko včera zo záchodu kričal ten skurvený zips!" - prerieklo dievčatko hlasno. Nikolasovi skoro vypadli oči z jamiek a najradšej by kamsi zaliezol, tak sa hanbil. Kým ktokoľvek stihol zareagovať a kým Nikolas stihol dať odpoveď, Matilda chytila Olivera za rukáv a poťahala: "a počuj Oli... čo to znamená skurvený?"
"To je veľmi škaredé slovo. Nemala by si to hovoriť. Je to niečo ako hnusný", poučil ju brat. Matilda sa otočila ku nemu a na plné ústa sa bez zábran opýtala "Skurvený znamená hnusný?"
"Áno a odpoveď je zips," rýchlo chytil fľašu a roztočil, lebo inak by asi vypotil všetky tekutiny z tela a vyschol. Fľaša sa s rachotom roztočila až sa skoro odkotúlala, no nakoniec ju nebolo treba ratovať a po zastavení hrdlo ukazovalo mojim smerom.
"Pravda," pošepkal som.
"Čo je tvoj najhorší zážitok v živote?" opýtal sa Nikolas, ako keby vedel, že...
...o tom chcem aj tak hovoriť a dostať to zo seba. Z nosa, z úst, z pľúc. Aj keď to tam nie je, nedusí ma to, ale čo to z toho tam ostalo.
Voda...
Bubliny...
Drží ma...
Muža z teba spraví len zážitok blízko smrti.

"Mám jeden taký."
Zvládnem to? Nerozrevem sa ako malé decko a nepošliapem si autoritu aj u týchto chalanov? Predýchal som a skočil rovnými nohami do toho. Musí to von. A tak som pomaly začal hovoriť: "keď som sa ako tretiak vrátil k mame, predstavila mi svojho priateľa, s ktorým aj teraz žijeme. Ernest je jeho syn, môj nevlastný brat. Raz ma topil vo vani. Matka s priateľom išli do mesta a nechali nás samých doma. Povedali mu, že sa má o mňa postarať, ohriať mi večeru a dohliadnuť, aby som šiel do sprchy. Poprosil som ho, či by mi umyl chrbát a on na to, že dobre a že či sa nechcem okúpať. Napustí mi vaňu a nechá ma vyhrievať sa v teplej vode koľko budem chcieť. Súhlasil som. A keď som ho zavolal, namiesto pomoci ma zrazu chytil za ramená a zatlačil plnou silou dolu."
Voda... hladina sa nado mnou zrazu zavrela.
"Držal ma pod vodou a ja som najprv nechápal, čo sa deje. Potom som začal urpútne bojovať. Pamätám si, že sa mi na klzkom plechu vane šmýkalo a chvíľu trvalo, kým sa mi podarilo podvihnúť a nadýchnuť sa. Ale on ma znovu chytil, pevnejšie a znova strčil pod vodu."
Pocítil som náraz na spodok vane. Udrel som si chrbát a zátylok. Akoby to bolo včera. Oči mi začali slziť a mal som problém udržať svoj hlas nezlomený.
"Udieral som rukami po jeho lakťoch a predlaktiach, ale bolo to márne. Už mi dochádzal dych a inštinkt mi kázal nadýchnuť sa."
Bubliny.
Cítil som vodu všade, v ústach, v nose. Dostala sa do môjho tela a začala ma dusiť.
"Takmer ma utopil. Ale neurobil to. Možno si to rozmyslel, možno mu došlo, že by tým zničil aj seba alebo neviem, v poslednej chvíli ma vytiahol a držiac pod pazuchy ma nahého dvihol do hora. Kašlal som ako blázon, štípalo ma to v očiach, nose, v dutinách. Takmer vôbec som nevnímal okolie. Viem, že keď som ovládol trochu kašeľ, povedal niečo, že už ma má plné zuby a že by bol rád, keby som zdochol. Potom ma hodil naspäť do vane a čo bolo ďalej si nepamätám. Len toľko, že som veľmi dlho plakal. Mali sme pred tým nejaké konflikty, ale nebolo to nič vážne. Nevedel som, že sa cíti odstrčený a že ma nenávidí."
Zrazu sa Daniel prisunul bližšie ku mne a letmo ma objal. Asi mi to ani neprišlo, no po líciach mi stekali slzy.
"To je v poriadku, už to skončilo, už je to za tebou."
Udržal som sa. Aspoň som si myslel, že sa mi to podarilo. Možno to vyzeralo horšie a chcel ma upokojiť. To ticho si nešlo nevšimnúť. A po chvíli aj ich pohľady. Každý z nich na mňa pozeral, ani nežmurkol.
"Už to chápem," pošepkal Samo, "až teraz mi to všetko zapadlo."
"Od vtedy mám strach z vody."
"Rodičia to vedia?"
"Áno. Musel som s pravdou von. Začali cirkusy vždy keď som počul vodu, umyť ruky sa ešte dalo, no ísť do sprchy po tomto... niečo nepredstaviteľné. Neabsolvoval som ani plavecký kurz vo štvrtom ročníku, jednoducho som nemohol."
"A teraz si na tom ako?"
"Bojujem, aby som sa prekonal. Väčšinou to zvládam sám."
"Ďakujem Marek," povedal Nikolas. V očiach, rovnako ako pred chvíľou ja, mal slzy, "ďakujem za tento zážitok."
Potom, po krátkej chvíli, vzal do rúk fľašu a s hlbokým vzdychom znova roztočil.
Tesne pred spaním sme sa s rodičmi dohodli, že je dostatočne teplo a keďže máme kvalitné spacáky, môžeme spať v šope na sene. Peter povedal, že keď si bude môcť vybrať, už nikdy si nevyberie inak. Na sene je najlepšie spanie na svete. Ja s Danielom som išiel odniesť spacáky a karimatky. Hore to krásne voňalo a doslova sálalo teplom, aj keď to bolo asi len zdanie. Atmosféru dotváralo poskakujúce svetlo čeloviek, lebo svietiť si tam sviečkou alebo zapaľovačom vraj nie je dobrý nápad. Že by sme nestihli ani povyskakovať.
Ľahli sme si na svoje spacáky vedľa seba tak, že sme sa dotýkali ramenami.
"Je to pravda, čo si hovoril o zážitku vo vani?" opýtal sa Daniel.
"Áno je."
"Ako to dokážeš? Ako dokážeš s ním žiť v jednej domácnosti?"
"Lebo musím. On pochopil, že urobil zle. Od vtedy mi neubližuje, veď si to s ním otec aj patrične vydiskutoval. Ale to neznamená, že ma má rád. Drží sa stranou, nerozpráva sa so mnou, nerobí nič."
Ruku, ktorou sme sa dotýkali, dvihol a vložil jeho dlaň do mojej dlane. Prekvapilo ma to, ale asi také niečo potreboval.
"Prosím nehovor môjmu otcovi o našom kúpaní v potoku."
"Ne... nepoviem mu to. Neplánoval som to. Prečo?", opýtal som sa zmätene.
"Ty ho nepoznáš. Zabil by ma za to. Bije ma za všetko. Keď som sa ťa vtedy vo vestibule pýtal, že čo mám robiť, odpovedal si mi ako mám zvládnuť teror od ôsmakov."
"No. Áno, pamätám."
"Ale ja som nemyslel len to," otočil sa na bok, tvárou ku mne a vypol svetlo. Boli sme veľmi blízko a taký som cítil aj náš rozhovor. Veľmi blízky. Bolo to až intímne, nechcel to povedať ani zvyšku partie, tak veľmi sa toho bál. On bol na začiatku svojho boja a intuitívne tušil, že ja by som mu mohol ukázať cestu, "ja skôr... čo s tým všetkým? Keď ma zmlátili pred školou a ja som prišiel domov, zdôveril som sa otcovi a on ma zbil ešte viac za to, že som sa neubránil. Kričal po mne, že čo som za chlapa, že sa bojím a že takí by na svete ani nemali byť."
Cítil som váhu toho, čo mi hovoril. Cítil som v jeho hlase prílišnú vlhkosť v jeho očiach. Smrkol.
"Stratím pero, zbije ma. Rozbijem pohár, navrieska na mňa. Poviem mu pravdu, zbije ma, zaklamem, tiež ma zbije," zavzlykal, "neviem, čo mám robiť, ako z toho všetkého von, ako si mám poradiť. Nemám nikoho, kto by mi pomohol."
Tiež som sa otočil na bok, tvárou k nemu a ani neviem prečo, ale druhú ruku som mu položil na líce a uprene pozrel do očí. V takmer absolútnej tme som videl iba obrysy jeho tváre.
"Máš ešte mňa. Máš Sama a ostatných. Stojíme pri tebe. Vzal som do svojich oboch dlaní, jeho obe dlane a položil ich medzi naše tváre a jemne stlačil a pošúchal.
"Spoločne to zvládneme."
Pokýval a usmial sa.

(marec 2028)
Adam počúval sediac za stolom. Ruky mal preložené cez seba, položené na stôl a bradou sa opieral o predlaktia. Hltal každé moje slovo, občas sa niečo opýtal, občas niečo doplnil, ale inak som hovoril hlavne ja. Pri rozprávaní mi poriadne vyschlo v hrdle a tak som na chvíľu prerušil a išiel si napustiť vodu do pohára.
"Ale budeš ešte pokračovať však?"
"Samozrejme, ak to chceš počuť."
"Určite áno," vstal od stola "Ale najprv si odskočím, počkaj na mňa." odvetil so smiechom.
"A kam by som šiel," opätoval som mu to. "Budem v obývačke, z tej tvrdej stoličky ma už bolí celý zadok."
Istú časť príbehu som Adamovi nechcel povedať. Predsa len...

(október 1999)
"Už si to niekedy robil?" opýtal sa pošepky Daniel a dal si naozaj pozor, aby to nikto iný nepočul.
"Čo?"
"No... to... vieš."
"Myslíš... či som bol už s dievčaťom? Hej, ale nemali sme sex," to som začal šepkať aj ja. Pre istotu.
"To ani ja. Ale na to nepotrebuješ dievča. Ani chlapca," dodal trochu tajomne, "vieš si to urobiť aj sám."
"Ako?" nechápal som a len hmlisto som tušil. Ostatní spolužiaci občas niečo medzi sebou spomenuli. Myslel som si, že bez ženského elementu sa "to" proste nemôže podariť. Niekto hovoril o chémií, predpokladal som, že tú chémiu je potrebné vo fyzickom kontakte intímnych partií k tomu, aby sa nedefinované "to" dosiahlo. Isteže som vedel, ako vznikajú deti, aj čo sú spermie, ale učivo v škole bolo asi také, ako keď vám niekto rozpráva o skvelom filme, ktorý videl v kine. Teória a prax sú dve úplne odlišné veci. Že "to" vie každý dosiahnuť aj sám, o tom učebnice diplomaticky mlčali.
"Ty si to fakt ešte neskúšal?" zachichúňal sa Daniel, možno trochu od hanby a možno pre to, že som bol v tomto celkom neskúsený, "poviem ti, lepší pocit ako na tobogáne." a siahol mi medzi nohy. Inštinktívne som sa odsunul.
"Čo blbneš, nechaj ma," zhrozene som ho zahriakol, nechápajúc jeho úmysel.
"Prepáč. Ja som ťa to chcel naučiť."
"Ale ja neviem, či chcem." odpovedal som neisto. Istá dávka zvedavosti mi začala naštrbovať myseľ. No u detí sexualita ešte len spí a keď nie je umelo prebudená vonkajším zásahom alebo začínajúcou pubertou, tak nepudí. Mladšie dieťa, akým som v tom čase ešte bol, samé od seba, bez vonkajšieho impulzu chcieť také niečo jednoducho nebude. Potom na chvíľu zvedavosť prevládla. Naspäť som sa priblížil a nechal Daniela, nech sa ma cez oblečenie dotýka na intímnych miestach. Čakal som, čo sa bude diať. Ležali sme tak, opierali sa o seba a on si hlavu položil na moje rameno. Aj keď mi napadlo niečo o teplých, neriešil som to. Cítil som sa príjemne a Danielovi som dôveroval. Prebehlo mnou jemné vzrušenie, o ktorom som zistil, že nie je nič nové, len som si ho nespájal s takýmto niečim. Možno by bolo férové mu to opätovať, robiť vzájomne. A tým to aj skončilo, lebo k šope sa začali približovať hlasy zvyšných členov partie. Odsunuli sme sa s tajomnými úsmevom ďalej od seba a celú noc udržiavali úctivý odstup.
V tú noc sa na sene spalo fantasticky.


Už si naspäť. Chceš počuť, ako to bolo ďalej? Krásna symbolika toho bola, že v nedeľu sa rozpršalo a my sme tak prírodu mohli pozorovať iba cez mokré okná mlynu. Požehnaný dážď. Bude chvíľu trvať, kým urobíme veci, ktoré sme ešte nikdy nemuseli.
Africa hrala z rádia, Afrika na nás pozerala z mapy v štôlni, Afrika na nás prehovárala cez Petrové zážitky a hovorila mi do duše. Mali sme svoju vlastnú Afriku. My sami sme ňou boli. Kým ti poviem, čo sa dialo ďalej, aké chyby sme spravili a ako to celé dopadlo, porozprávajme sa o tom, čo sa dá v tvojom prípade so šikanovaním spraviť, dobre?


 celkové hodnocení autora: 100.0 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 1 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 27.11.2018, 11:00:21 Odpovědět 
   Zdravím.

Další čtivá část. Příběh se drží nadpisu celého vyprávění: společně to zvládneme a náš hrdina musel mít hodně důvěry ve své přátele a kamarády, že se svěřil se svým zážitkem ve vaně. Musel to být děs, který na jeho psychice zanechal stopy (hrůzy), vždyť se málem utopil. Příběh má svou atmosféru, líbil se. Snad přitáhne další čtenáře.

Hezký den a múzám zdar.
 ze dne 27.11.2018, 11:45:02  
   Gardenboy: Ahojky. Ďakujem za komentár. Škoda, že zblblo formátovanie.

P.S.: odporúčam k jednotlivým častiam pustiť si pesničky, z ktorých je na začiatku kapitol citované. Presne vystihujú atmosféru, akú som chcel dosiahnuť.

Druhú určite poznáš, tá prvá je od Meat Loafa a volá sa Objects in the rear view mirror may appear closer than they are.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Láska?
Sorenka
Dva života - Ka...
Trenz
Búrka
Beduín
obr
obr obr obr
obr

Jedna z věcí
Francis Black
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr