obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Kdo nemá peněz, je chudý; kdo nemá přátel, je chudší; ale kdo nemá srdce, je nejchudší na světě."
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
obr
obr počet přístupů: 2915053 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 38955 příspěvků, 5685 autorů a 387175 komentářů :: on-line: 3 ::
obr

:: Spoločne to zvládneme ::

 autor Gardenboy publikováno: 18.12.2018, 11:03  
Ešte nemáte dosť šokujúcich odhalení? Tak čítajte ďalej. Táto kapitola je kľúčová, kvôli tomu som sa rozhodol tento príbeh písať. Dávam jeden z návodov ako zabojovať proti šikane. Viem, že to obete musí dosť bolieť, ale pripustiť si, že to tak je, je práve to ťažké. Vzorec je rovnaký takmer vždy, iné sú len premenné (rozumej iný obsah, vzorec je väčšinou taký istý). Pokojne ma lynčujte v komentoch.
 

Samo mal domáce úlohy na pondelok hotové a tak sa venoval svojmu koníčku - lepeniu papierových modelov. Izbou sa niesla vôňa disperzného lepidla, ktorá mu pripomínala vajíčka. Nevie prečo, nemalo to s vajíčkami vôbec nič spoločné. Po tichu mal pustené rádio, z ktorého začala hrať Africa od skupiny Toto. Osud na neho žmurkal, naznačoval, že nie je až tak zlý.
Gonna take some time to do the things we never haaaaaaad, uh-uh.
Dvere do miestnosti sa otvorili a Samo v odraze na okne uvidel svoju mamu. Mala už vrásky, na svoj vek však vyzerala stále veľmi pekne. Usmievala sa. Prišla k nemu a zozadu ho objala.
"Som rada, že si si to užil," dala mu pusu na vlasy a bez slov pozorovala papierový model domčeka, ktorý v Samových rukách postupne naberal svoju podobu.

Nikolasovi rodičia s nami boli na akcií a ako mi sám povedal, bol po návrate tak unavený, že okamžite po sprche - bez večere zaspal.

Oliverov otec na akciu s nami nemohol, stav jeho manželky sa výrazne zhoršil, ostal s ňou doma. Keď sa Oli vrátil, prehodili pár slov, ale chlapec ho nepočúval. Zložil si batoh, trochu sa opláchol a kým mal postavené na čaj, išiel pozrieť mamu. Najprv sledoval jej spálňu cez malú škáru, ako keby sa bál, čo tam nájde. Mal panický strach. Zakorenený kdesi hlboko, nie intenzívny, ale dlhotrvajúci. Len tá hĺbka ho robila znesiteľným a nemožnosť sa ho zbaviť v práve naopak - zničujúcim. Osoba na posteli, ktorá ešte nedávno bola tou o ktorú sa mohol oprieť, mocným, nehybným stĺpom, určujúcim hranice dovoleného a pri tom rodičom rozdávajúcim to najcennejšie (lásku), sa teraz v neohrabaných pohyboch metala na posteli, stonala a nechápajúc pozerala okolo seba. Bola z nej zmätená troska, ktorá potrebovala lásku, pomoc, oporu o niečo skôr, ako normálne. Agresívny tumor v hlave z nej čoraz viac robil živý kus mäsa a čoraz menej normálneho človeka. Oliver vošiel dnu. Nemal slzy v očiach, zvykol si (slzy prídu neskôr. Nebude to dlho trvať). No zároveň nebol ani silný. Nestihol zmužnieť a ovládnuť svoju psychiku tak, aby mohol byť oporou pre nevyliečiteľne chorého človeka. V ktoromsi útržku rozhovoru otca so zvyškom rodiny počul, že riešili umiestnenie jeho mamky do hospicu. Nevedel, čo to slovo znamená, ale naháňalo mu hrôzu. V noci sa pár krát zobudil v domnení, že sám je v hospici, či ako sa tomu hovorí.
Prisadol si na postel a pozrel na živú kostru, obalenú kožou, s očami hlboko vpadnutými s neprirodzene fialovými kruhmi, akoby ju niekto zbil. Na moment v nich pozoroval nadšenie, možno ho spoznala. To sa stratilo tak rýchlo, ako prišlo.
"Kto ste pane?" pošepkala. Dúfal, že s ním hrá iba hru, že je to len taká sranda. Lenže ona ho naozaj nepoznala.
"Som tvoj syn," povedal a pohladil jej tvár. Vyčítal z nej, že tomu nerozumie. Aký syn? Ja mám syna? Uhla pohľadom, nepoznala ani miestnosť, pozrela na svoje ruky, nepoznala ani tie. Bezmocne padli dole.
"Áno... áno. Už si spomínam. To sme sa hrali s ostatnými...," nedokončila. Nespomínaš, prebehlo mu mysľou a ona s vystrašeným pohľadom na Olivera pokračovala: "ale ja nechodím do školy. Už niekoľko dní som tu zavretá a nechodím do školy. Čo bude?" dala si ruku na ústa a nevedela ako pokračovať, možno stratila niť.
Hospic. Takto to tam vyzerá? Ľudia s vpadnutými očami? Rozprávajúci z cesty? Na posteli, so zapnutou nočnou lampičkou, pretože neznesú veľa svetla, nakoľko ich tak bolieva hlava, že je to horšie ako ísť do samotného pekla?
Návrat je naozaj ako prísť z neba do pekla. Čeliť musí ešte aj tým hovädám v škole. Keby vedeli, čím si prechádza. Keby vedeli... To on je frajer. Ak toto zvládne, bude tým najväčším frajerom na svete a títo hajzlíci si môžu akurát tak... Vstal, že si ide zaliať čaj, spraviť niečo na jedenie a hádam by mohol mame doniesť lieky a trochu vody.

Daniel už nevnímal strach alebo obavy. Stál nad... ani nevie nad čím, akosi ho všetko míňalo. Otec bol rozzúrený, ale zmysel jeho slov, ktoré leteli ako šípy napustené jedom od otcových úst sa k nemu nedostával. Obchádzal ho, ako pramene plynu v aerodynamickej komore karosériu auta. On bol tým autom, len trochu zastaralým a možno pokazeným.
Otec si dal dole remeň z nohavíc. Ostane len pri klobásach na chrbte a zadku, ktoré mu urobí tvrdým kusom kože s dierkami a prackou na konci alebo si to odopína, lebo mu to bránilo vyzliecť všetko od pása dole? Jeden aj druhý scenár dobre poznal.
Radšej by dostal remeňom. V druhom prípade mu rýchlo došiel zmysel slov "natrhnem ti prdel". Ono sa to nikdy nestalo doslova a dokonca - kým nepchal isté veci tam kam od prírody nepatria - dalo sa to zniesť. Uzavrel sa do seba, čo najviac odpojil vnímanie reality a v tejto obrannej kukle prečkal. Možno ockovia takéto veci robia v dobrej viere, že sa ich syn zocelí. Možno bežne bijú deti remeňom tak, že sa potom majú problém postaviť, možno im bežne nadávajú do "malých kurvičiek" a možno bežne robia aj to ostatné. Ukazujú im cestu. Síce s bolesťou a kým si zvykneš tak s nechutnými vecami, ale možno sú to prostriedky k tomu - stať sa chlapom. Dokázal si vybaviť len málo veci, čo boli odpornejšie a hnusnejšie ako toto, čiže ak to zvláda...
Zvláda???
Nevie koľko krát švihol remeňom. Nevie ani či cítil bolesť. Prišiel k sebe (minúty? hodiny? dni?) po chvíli, keď ho otec objímal a hovoril mu, že ho má rád. V tom hlase, ľudskom, milom, akosi zvláštne zlomenom sa skrývalo nevyrieknuté slovo "prepáč" - jasné a úprimné. Stále boli na tom mieste, stojac nad... Niečo spôsobil, ale nevedel si vybaviť čo.

Cez štrbinu medzi zárubňou a dverami som pozeral do kuchyne na svoju mamu, ktorá doniesla na kuchynskú linku čosi podozrivo štrngajúce. O malú chvíľu som uvidel niekoľko fliaš s tvrdým alkoholom.
Myslel som si, že s tým skončila. Je pravda, že som ju opitú veľmi dlho nevidel, takže možno áno. Ale čo to tu potom robí?
Jednu z tých fliaš zobrala do rúk, pozrela na etiketu a otvorila. Najprv privoňala a potom priložila k ústam. Neotočila ju. Zaváhala. Čo ide robiť?
Potom zobrala do druhej ruky ďalšiu fľašu (ktorá nemala víčko), pristúpila k umývadlu a obe fľaše odhodlane otočila hore dnom. Obsah sa vylial do odtoku a s chrapotom sa v ňom stratil.
Keď boli prázdne, položila ich späť a s bolestným vzdychnutím na ne pozerala. Otočila sa, vzala do rúk ďalšie fľaše a spravila to isté. Postupne tak vyliala všetok alkohol. Čo najtichšie som dvere zavrel, oprel sa o ne. Ak je pravda, že sa rozhodla zbaviť svinstva, možno to bol posledný krok v jej boji.
Dlho si nedala ani kvapku. A nebyť tejto scény, aj by som veril, že žiaden alkohol u nás doma nebol.
Aj ja by som mal pokročiť, ešte ma čaká dlhá cesta, kým všetko "vylejem". V tom momente bola pre mňa vzorom, sám pre seba som uznanlivo pokýval hlavou.
...kým ti poviem, ako to celé dopadlo, porozprávajme sa o tom, čo sa dá v tvojom prípade so šikanovaním spraviť, dobre?

(marec 2028)
"Tu je dobre vidieť, že prostredie v ktorom vyrastáš ťa formuje. Má vplyv na tvoje správanie a aký si. To má zase vplyv na to, ako ťa vníma okolie a ako na teba reaguje.
"Chceš tým povedať, že to, čo sa vám dialo, sa dialo kvôli vám? Vášmu správaniu?", opýtal sa prekvapene Adam. Nečudoval som sa otázke, pretože ešte som mu ani zďaleka nepovedal prečo a aké boli bezprostredné príčiny.
"Áno, aj nie," odpovedal som vyhýbavo.
"Ako?"
"Už som ti naznačil, že som často meškal. Moje problémy s osobnou hygienou a podobne. Keď niekto neustále mešká, nemá pripravené veci, domáce úlohy, prezúvky a čo ja viem čo ešte a prechádza mu to, ako sa môže cítiť ten, kto poctivo dodržiava poriadok, je v škole na čas a všetko má pripravené, hm?"
"Hnevá ho to."
"Presne tak. Sú takí, ktorí ti to povedia, ale inak to prekusnú. A potom sú takí, ktorí si chcú na tebe vybiť hnev. Povedzme si na rovinu Adamko," naklonil som sa ku nemu a s upreným pohľadom na neho pozeral "ako to bolo s tými kľúčmi od šatne, ktoré ti ukradli? A prosím ťa neklam mi."
Videl som, že Adam zneistel, možno sa zľakol môjho útoku, ale presne som vedel, čo robím. Musí si uvedomiť, kde robí chyby.
"Ale ja som ti neklamal."
"Nepovedal si všetko, iba to, čo sa ti hodilo. Ku mne sa dostala úplnejšia verzia. Ja som totiž dnes rozprával s tvojou triednou. Nebolo to náhodou tak, že Vám nedávno menili zámok na šatni a dali Vám presne tri kľúče? Jeden si nechala triedna, jeden dala tvojej spolužiačke Mirke a jeden dala tebe. Ty si sa zaviazal, že necháš urobiť kópie pre všetkých spolužiakov, čo je veľmi šľachetné od teba, keby si sa na to nevykašľal. Ani to by nebolo až tak zlé, keby si od vtedy každý deň chodil na čas. Prvé dva dni ťa zachraňovala Mirka, ale potom ochorela a tak si mal zo spolužiakov ako jediný kľúče práve ty. Myslím, že ich celkom nasralo, že tri dni museli čakať, kým sa mladý pánko, ako kráľ dovalí päť minút pred začiatkom vyučovania, aby dvadsiatim dvom spolužiakom odomkol šatňu a tváril sa ako chudáčik, keď mu to vytknú. Byť na ich mieste, pozametám s tebou podlahu! Že ti ukradli kľúče sa dostáva do trochu iného svetla, nemyslíš?"
Adam očervenel. Všetko bola pravda.
"Čo mi na to povieš?"
Mlčal so sklopeným pohľadom.
"A takýchto vecí je viac. Potom sa čuduj, že ťa tvoji spolužiaci nemusia. A keď natrafíš na hajzlov, tak je na problém zarobené. No netvrdím, že šikana, nech je dôvod akýkoľvek, že je v poriadku. Veci nie sú ani zďaleka jednoduché a ja rozhodne netúžim, aby si kvôli problémom spáchal samovraždu," Adam sa zasmial, ale ja som to myslel len napoly ako vtip, "tak sa teraz poďme pozrieť na to, čo sa dá robiť."
Rýchlo som odpratal veci z konferenčného stolíka a položil naň sadu samolepiacich papierikov a dve perá. Stôl som s použitím šálok a pravítka rozdelil na štyri rovnaké časti.
"Vieš, čo to je SWOT analýza?"
"Nie."
"Potom ani nebudeš vedieť, že sa dá použiť nie iba v plánovaní v biznise, ale aj pre hocijaké iné plánovanie. Rozdelme stôl na štyri políčka do ktorých budeme lepiť papieriky. Dve z políčok budú predstavovať teba, tvoje silné a slabé stránky. To je to, čo vieš zmeniť. Zvyšné dve sú tvoje okolie - príležitosti a hrozby, ktoré nevieš zmeniť, ale vieš sa na ne pripraviť. Čo vnímaš ako hrozbu?
"Spolužiakov."
Podal som mu papier a pero.
"Napíš ´spolužiaci´ a nalep to do políčka ´hrozby´. Dá sa s tým niečo robiť?"
"Ľudí nezmeníš."
"Ako som povedal - môžeš sa na to pripraviť. Kto je pre teba najväčšou hrozbou?"
"Ivan a jeho sestra Beáta."
"Môžeš sa im vyhýbať. Aj to je riešenie."
"Aké príležitosti máš?"
"Nechápem."
"Čo môžeš využiť, aby si zlepšil svoju situáciu? Blíži sa nejaký turnaj v ktorom si dobrý? Máš nejakého kamaráta, ku ktorému si nedovoľujú?"
A tak sme pokračovali. Dospeli sme k zaujímavým výsledkom. Adam priznal, že jeho slabé stránky sú nedochvíľnosť, lajdáctvo a neschopnosť fyzicky sa brániť a k tomuto sme si stanovili jasný cieľ - každý deň poctivo pripraviť veci do školy a chodiť na čas spať. K neschopnosti brániť sa sám navrhol, že sa prihlási do športového oddielu aikído. Či ide o dobré rozhodnutie mám isté pochybnosti, no ukáže čas. Medzi silné stránky určil zhovorčivosť a fyzickú zdatnosť. Hrozby boli zdanlivo jasné - spolužiaci, ale zaradili sme medzi ne aj to, že Adam nemá mamu (citlivá téma, ktorá môže vypáliť všelijak) a že prístup učiteľov nie je ideálny. O šikanovaní sa niekoľko krát pokúšal rozprávať s triednou. Tá akoby netušila, čo má robiť. Tu pomôžem Adamovi ja a zapojím do toho školskú psychologičku. Medzi príležitosti sme určili športové turnaje v ktorých má Adam potenciál (len ho nevie vždy prejaviť). Zároveň sme si stanovili ciele, každý deň budeme hovoriť o ich plnení. Meškal? Mal všetko? Zlepšilo sa niečo medzi ním a agresormi? Kedy išiel spať? Nechal urobiť kľúče ako sľúbil? Na záver som poradil Adamovi dve veci.
Prvá - nájsť si spriaznenú dušu. Nikdy nie je proti jednotlivcovi úplne celá trieda. Nájdu sa aj takí, ktorí budú ochotní sa s ním kamarátiť a kamaráti sa väčšinou chránia.
Tá druhá je v prípade potreby brániť sa. Aj za cenu, že súboj prehrá, že to bude bolieť. Ak to neurobí, tlak sa bude stupňovať.
Najťažšie je pochopiť, že väčšinou je spúšťačom šikanovania práve samotná obeť - niečo čím (nevedomky?) provokuje okolie a dáva zámienku na tyranizovanie. Tieto negatívne vlastnosti musí skrotiť. Správanie sa dá zmeniť. Výzor nezmeníš - ak ti odstávajú uši, tak to tak bude. Ale môžeš zmeniť, ako sa posmechu postavíš. Či utečieš a budeš stále len utekať alebo vyšleš signál, že si to nenecháš? Pri druhej možnosti budeš skôr či neskôr úspešný, agresori hľadajú cestu ľahšieho odporu, nechce sa im bojovať.
Výsledky sa nemusia dostaviť hneď, môže to trvať týždne, aj mesiace. Vytrvať a nenechať sa odradiť je jediná možnosť.
Cítil som, že náš rozhovor sa uberá správnym smerom. Adam s tým chce niečo robiť, je si vedomý, že situácia môže byť aj horšia a možnosti na riešenie sú. Videl som v jeho očiach nádej, ktorú som mu ukázal, videl som v nich aj to, že sa puto medzi nami ešte viac posilnilo. Dôveruje mi a ja ho nesklamem.
Pozerali sme na konferenčný stolík s polepenými papierikmi. Bol som napoly ležmo, napoly sediac v rohu gaučovej súpravy a vedľa, opierajúc sa o mňa, sa nechal objímať a hladiť Adam. Pobozkal som ho na vlasy a pokračoval s prerušenom príbehu.
"Keby nám to rodičia včas takto vysvetlili, nemuselo to zájsť tak ďaleko. Bola polovica decembra a zatiaľ čo Slnko roztápalo cencúle a zo strechy telocvične kvapkala voda na vonkajšiu parapetu okien v šatni, predpovede už varovali pred prudkým ochladením v najbližších dňoch. V tú zimu veľmi prituhlo a to nie iba počasie, keď teploty klesli hlboko pod mínus desať stupňov. V ten deň sme sa rozhodli nerozbíjať partiu a utiecť z telesnej výchovy spoločne s ôsmakmi. "

(december 1999)
... útek nám nevyšiel a to bolo veľmi, veľmi zlé. Agresori nám to dali pocítiť v plnej sile.


 celkové hodnocení autora: 100.0 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 2 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 18.12.2018, 11:02:41 Odpovědět 
   Zdravím.

Silný příběh, psychologicky laděný. Šikana je velmi nebezpečná. Ačkoliv jde o velmi závažné téma, četl se textík dobře. Náš hrdina musí vyhrát nejen sám nad sebou, ale také nad agresory, jde-li to vůbec (být vydán na milost a nemilost). Tato část má svou atmosféru, je dost pochmurná a není pro slabé povahy.

Hezký den a múzám zdar.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Peter Lacey
(22.1.2019, 19:24)
ERROR
(4.1.2019, 21:27)
abeekr
(2.1.2019, 17:57)
Elvíra
(30.12.2018, 14:05)
obr
obr obr obr
obr
Piková Dáma (8....
Jackie Decker
Pátá povídka:Ži...
Silence Dogood
Naděje pro hříš...
Totenherz
obr
obr obr obr
obr

Obskurníci aneb z Nových pověs...
čuk
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr