obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Nic nezničí lásku tak jako ženin smysl pro humor."
Oscar Wilde
obr
obr počet přístupů: 2915111 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39055 příspěvků, 5697 autorů a 387952 komentářů :: on-line: 0 ::
obr

:: Stále s nami ::

 autor Mon publikováno: 24.02.2019, 17:51  
Príbeh mladej Beaccer a jej priateľov. Príbeh vraždy na Ostrove a o tom, čo sa stane, ak sa zahrávame s niečím, čo je mocnejšie než my. Príbeh, ktorý sa nemal stať. O bytostiach, ktoré boli len deti a netušili, čo sa okolo nich deje.
 

Ako tak sedím a píšem tieto riadky, mnohé veci, ktorým som predtým nerozumela, teraz dávajú zmysel. Všetky udalosti, ktoré sa udiali v mojom živote, ma priviedli k jednému precitnutiu, a to: Život je krutý. K tomuto záveru príde väčšina tých, ktorí už niečo zažili. Všetci, ktorí vedia, čo je pád na samé dno a aké ťažké je postaviť sa opäť na nohy. Nie každý to zvládne, nie každý má toľko síl. A nie každý je zbabelec len preto, že sa vzdal. Niekedy to už jednoducho nejde, niekedy je lepšie prestať sa snažiť.

Život ma naučil, aký je nevyspytateľný. Nikdy si nemôžeme byť ničím istí, lebo to, čo máme dnes, zajtra už mať nemusíme. To, čo si dnes ceníme, môže byť zajtra len obyčajný kus nepotrebnosti. Čas nemilosrdne beží ďalej, nedbajúc na naše pocity, na naše hodnoty a my sa snažíme držať s ním krok.

Šťastie je relatívne a veľmi nestále. Príde rýchlo a môže sa vytratiť každou chvíľou. Nemôžeme ho pevne chytiť do náruče a držať, aby nikdy nezmizlo. Šťastie je svojim vlastným pánom a my sme jeho obete. Zúfalo po ňom túžime, chceme sa smiať, chceme sa cítiť dobre, chceme cítiť ten pocit, ktorým nás šťastie napĺňa. Ale nejde to, byť šťastný neustále.

Čo je najhoršie, ani priatelia nie sú v našom života pevným bodom. Vstúpia do nášho života, chvíľu v ňom pobudnú a potom zase odídu, akoby ani nikdy neplánovali ostať s nami o niečo dlhšie. Z našich známych sa stávajú priatelia, z priateľov najbližší ľudia a potom zrazu, akoby sa to všetko vytratilo, necítite sa s nimi už tak dobre, hľadáte slová, tému rozhovoru a náhle je to všetko len nútené, len zo slušnosti.

Život je už taký. Krutý, nevyspytateľný, s vrtkavým šťastím a neustále sa meniacimi priateľmi. No spolu s ním sa meníme aj my. Každý deň, každou minútou, každou udalosťou sme o niečo iní.
Možno, keby sa v mojom živote neudialo všetko to, o čom sa teraz dočítate, možno by som bola iná. Možno by som bola šťastná a možno by som tu teraz nesedela a nepísala tieto riadky.

Ale predtým, než začneme, dovoľte mi, aby som sa vám predstavila. Som Beaccer. Teší ma. Niečo mi však nahovára, že vás až tak veľmi tešiť nebude.

Keď o tom premýšľam, všetko to vlastne začalo oveľa skôr, než sme si najskôr mysleli. Možno práve v ten deň, keď nás osud zviedol dokopy. Boli sme len deti. A práve to bolo našou chybou.

Rieka, ktorá tečie popri Kirkwoode zo severnej strany, nemá veľa tajomstiev. Až do toho dňa to bola obyčajná rieka, ale v ten deň sa všetko zmenilo. V ten deň to bola rieka, ktorá vydala obyvateľom Ostrova desivé tajomstvo. Neviem, ako sme sa o tom dozvedeli. Zrejme sme to začuli kričať niekoho na ulici, ale keď sme k rieke dorazili, už v jej blízkosti stáli strážnici, novinári, obyvatelia. Boli tam skoro všetci z našej ulice. Hangsovi s dvojičkami. Portsovi bez ich neustále uvrešťanej dcéry. Aj Torsonová, o ktorej sa hovorilo, že jej zo samoty preplo.

Ten deň bol sychravý. Napriek tomu, že jeseň ešte neudrela vo svojej plnej sile, chvela som sa od zimy. Hmla stúpala od zeme, halila všetko vôkol seba do svojho šatu a v diaľke som takmer nevedela rozoznať obrysy stromov neďalekého lesa. Žblnkot rieky, v iné dni upokojujúci, ma v ten deň znervózňoval. Neviem, či ten nepokoj, ktorý som cítila plynul práve z ponurej atmosféry navôkol, alebo z toho, čoho svedkom som bola.

Telo muselo byť v rieke niekoľko dní. Jeho bledá tvár bola opuchnutá, podivným spôsobom nadutá. Celé jeho telo, akoby bolo nafúknuté. Pokožka sivomodrá. Spomínam si na zápach, ktorý sa okolím šíril. Ešte aj teraz si ho viem vybaviť. V tej chvíli som mala pocit, že smrť je tam spolu s nami. A istým spôsobom aj bola. Zasiahla tým najhorším spôsobom a zasiahla do srdca ženy, ktorá sedela na zemi v blízkosti tela a bez jediného pohybu upierala prázdny pohľad na telo svojho syna.

„Prečo neplače?“

„Lebo z nej ostal len tieň bytosti, ktorou bola,“ odpovedala mi moja matka, ktorá stála vedľa mňa, ale nedívala sa na ženu, ani na mŕtvolu. Jej pohľad smeroval k mužovi, ktorý stál neďaleko nás. Keď sa ich pohľady stretli, ešte hodnú chvíľu sa dívali jeden druhému do očí, než obaja jemne kývli hlavami a muž vzápätí stisol plece chlapca pred sebou a obaja sa pohli späť k mestu.

„Kto to bol?“

Odpovede som sa ale nedočkala. Moja matka konečne venovala letmý pohľad žene, ktorá prišla o syna, než sa otočila na pätách a bez jediného slova vykročila ku Kirkwoodu. Až v tej chvíli žena na zemi precitla. Jej pohľad už nebol prázdny, ale plný strachu, keď sa s námahou zdvihla na nohy a rozbehla k mojej matke.

„Nedotýkaj sa ma,“ ozval sa ľadový hlas mojej matky. Tón, ktorý som u nej nikdy v živote nepočula, prekvapil nielen ženu, ale aj mňa. Matka jej nevenovala už ani len ten letmý pohľad a bez jediného zaváhania kráčala ďalej. Žena za ňou nešla, zviezla sa opäť na kolená a jej plač znel okolím. A moja matka kráčala ďalej. Ani len sa neobzrela, ani len na malý moment nezastala, aby prejavila žene sústrasť alebo podporu.

Pohla som sa až v momente, keď k žene podišla Torsonová, ktorá ako jediná prejavila súcit so zlomenou ženou. Ako jediná ju objala okolo pliec a chlácholivým hlasom jej začala niečo šepkať do ucha. A keď som okolo nich prechádzala, ich šepot znel až diabolsky, akoby ku mne prichádzal z iného sveta. Míňala som ich, nedívala som sa na nich, nemohla som sa dívať na niekoho, kto trpí a komu nikto nemôže pomôcť.

Chcela som spraviť ďalší krok, ale pocítila som ľadový dotyk na členku a zovretie. Studené prsty sa omotali okolo môjho členku a nedovolili mi pohnúť sa. Môj pohľad sa stretol s očami ženy, ktorá kľačala na zemi a držala ma. Dívala sa na mňa, akoby ma tam ani nevidela. Hľadela na mňa a z jej pohľadu mi prechádzal mráz po chrbte. Nevedela som sa pohnúť, úplne som skamenela.

„Ty...“ Prehovorila roztraseným hlasom, ale Torsonová sa opatrne dotkla jej ruky a prst po prste ma uvoľnila z jej zovretia. Na rozdiel od ženy, ona na mňa ani nepozrela, len čo ženu objala okolo pliec o niečo pevnejšie.

A ja som ten moment využila, aby som odtiaľ zutekala. Bežala som hmlou. Kirkwood sa ešte nikdy nezdal byť tak vzdialený. Prebehla som cez bránu, ale panika ma prenasledovala aj za hradbami mesta. Mesta, ktoré bolo podivne tiché. A ja som bežala. Proti mne fúkal jemný, ale studený vánok a hladil ma po tvári. Všade naokolo to podivné ticho, len z diaľky ku mne doliehal zvuk zvonkohry. Bežala som, ako najrýchlejšie som vedela, ale aj tak ma prenasledoval pocit, že niekto, niečo je za mnou. Neodvážila som sa obzrieť sa a zistiť, čo to je. Bála som sa. Strach sa mojim telom šíril neuveriteľnou rýchlosťou a ja som vedela, že ak zastanem alebo spadnem, už nevstanem. Ako som bežala, mala som uši na stopkách v snahe zachytiť aj ten najtichší zvuk, no počula som jedine onú zvonkohru, svoj zrýchlený dych a vlastné kroky.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 1 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 3 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 24.02.2019, 17:50:39 Odpovědět 
   Zdravím.

Napínavě a čtivě napsaný úvod (do příběhu). Povídání má svou atmosféru, vyprávění ve formě dopisu má své kouzlo. Uvidíme, jak se bude příběh dál vyvíjet. (pokud nejde jen o takovou minutku, čili ochutnávku)

Hezký večer a múzám zdar.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Maura.A
(20.3.2019, 22:36)
Danny Rain
(13.3.2019, 14:09)
Moni mini
(10.3.2019, 15:31)
Jan Zindulka
(9.3.2019, 17:09)
obr
obr obr obr
obr
Zeď - osmá část
Charlotte vL
HLEDÁ SE SKY WA...
Danny Jé
Feministické po...
Lukaskon
obr
obr obr obr
obr

Malíř a básník
Jndřich
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr