obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Rozumný muž může být zamilován jako blázen, ale ne jako hlupák."
Rochefoucauld
obr
obr počet přístupů: 2915295 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39398 příspěvků, 5729 autorů a 389845 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Hľadá sa muž ::

 autor aegitalos publikováno: 19.04.2019, 20:59  
Takmer telenovelový príbeh. Ale nie, je to ešte ideálnejšie, bezkonfliktné, samá láska.
 

HĽADÁ SA MUŽ


Cestou z Prahy som sa zastavil u nej. Bola to až druhá voľba, ale pravdu povediac, tá Pražáčka nebola nič moc. Síce mladá a pekná, lenže Pražáci sú asi chorí, lebo čo. Myslím ako duševne chorí, sú to blázni. Oni reagujú na bežné veci prehnane. Aj ona. Nemohla zniesť, že nie som čosi extra. A tak sme sa prenudili až k môjmu odchodu.
Táto druhá vyzerá byť sľubnejšia. Ocitol som sa na Morave, kdesi severne od Brna, v takej dedine. Jej dom je klasický štvorec, aké sa stavali v šesťdesiatych rokoch. Býva s mamou. No a s dcérou. Prišiel som až k nim, z nádražia to bolo ešte dosť ďaleko.
Otvorila mi ona – Viera. Ešte sme sa nepoznali. Nie, žiadne veľké vypisovačky po internete, ani fotky, prosto som prišiel na inzerát, ako kedysi. A rovno k nej do domu.
„Poď ďalej.“
Otvorila mi bránku a ja som ju uvidel. Chudá, krátke čierne vlasy a veľmi mladá. Češtinu vnímam ako svoj vlastný jazyk, i keď ňou nehovorím. V českých krajoch som prežil značnú časť života, naše jazyky sú v mojom ponímaní zameniteľné.
Mali tam toho zasadené veľa. Nie trávniky, ako je teraz v móde, ale množstvo všakovakých kvetov a stromov, aj skalku. Šli sme hneď dnu, je zima a vo vzduchu cítiť sneh.
Ocitol som sa v starom dome bez akýchkoľvek moderných prvkov. Ja som sa do takého sveta narodil, pripomenulo mi to detstvo. Dvere mali presklené, na chodbe koberec, kuchyňa s klasickým šporákom na drevo. Všade dosť zima.
Privítala ma jej mama. Dáma s guľatým účesom a dosť vysoká, asi vyššia odo mňa.
„Vitajte!“
Podala mi ruku. Mala ju studenú.
„Dáte si kávu?“
Zasadli sme do obývačky. Tam bolo cítiť sálavé teplo z radiatorov. Ale izba bola dlhodobo studená, to sa nedalo skryť.
„Viera mi o vás hovorila. Vraj ste sám.“
„Áno, rozvedený.“
Povedali sme si vstupné informácie. Obaja máme jedno dieťa. Ja trinásť ročné, Viera trinásť mesačné. Pani domáca je vdova, jej muž zomrel na rakovinu. Prečo sa znovu nevydala, o tom ani slovo. Tieto ženy majú väčšinou averziu voči mužom.
„My tu potrebujeme chlapskú ruku. Sme samé už desať rokov, a teraz sme vlastne už tri. U nás, na dedine, sa žije tak po starom.“
„Aj ja som z dediny.“
„Ale bývate v meste, nie?“
„Áno, pár rokov. Predtým som mal dom.“
Chceli to počuť, tak som hovoril. Viera ešte nepovedala slovo. Odkedy ma privítala medzi dverami, akoby sa jej to netýkalo. Len sedela a usrkávala z čaju. Mala aj okuliare. Popravde sa mi veľmi páčila, len tá jej tichosť bola nepríjemná. Potom neviem, čo sa za ňou skrýva.
„My sme na všetko samé. Aj si rúbeme drevo.“
„To vážne?“
A pozrel som z jednej na druhú, ktorá že rúbe to drevo. Viera sotva.
„Tak sme sa rozhodli, že už dosť a treba nám niekoho pozvať do domu.“
Začínalo ma čosi desiť. Moja nastávajúca družka nevnímala to napätie, alebo bola šialená. Nezradil som jej vopred, koľko mám rokov, iba že som oveľa starší. Kľudne sedela a jej bledá tvár nejavila známky nepokoja.
„Viera mala takú krátku známosť. S jedným futbalistom. Keď otehotnela, vykašľal sa na ňu.“
„No a...“
Pozrel som pátravo, kde je plod nešťastnej lásky.
„Spí,“ povedala Viera. Postrčila si okuliare vyššie na nos.
Pani domáca sa zrazu postavila.
„Ja som inak Markéta.“
Podali sme si ruky ponad stôl.
„A ako sa volá?“
Dievča zmätene pozrelo na matku. Akoby bola zaskočená, že ma to vôbec zaujíma.
„Judita.“
Usmial som sa, aby vedela, že nespáchala zločin. Nijako to nepomohlo.
„Mne nevadí, že máš dieťa. Život ide ďalej, tak mu pomôžme.“
Netušil som, ako veľmi akademický jazyk mám voliť. Či jednoduchú vravu alebo vyumelkovaný sloh. To aby som neurazil a v opačnom prípade seba nezhodil.
„Budeš niečo jesť, Ivan?“
„Ďakujem. Niečo ľahké.“
Bol som prejedený, ale nechcel som robiť drahoty. Moje meno z úst pani domácej vyznelo tak dôverne. Bola mladšia odo mňa. Prečo jej to nevadí?
Viera zmizla v kuchyni. Zrejme aby som si myslel, že navarila ona. Jej matka vyjednávala ďalej.
„Môžeš tu pokojne prespať. Tam u vás je vraj snehová kalamita, tak aby si niekde neuviazol.“
Nemal som správy. Predpoveď počasia dlhodobo ignorujem.
„To vážne?“
Netušila, čo vážne. Teda či ma vystrašil sneh alebo že mám u nich prespať.
„Vraj na západnom Slovensku je to najhoršie. Práve tam, odkiaľ si.“
Zaváhal som. Mne nerobí problém brodiť sa snehom v metelici. Ale tu nejde o mňa.
„Ak by som vám nevadil...“
„Naopak. Budeme rady. Aspoň nebude taká nuda.“
„Mohol by som vám zatiaľ porúbať nejaké drevo,“ pokúsil som sa o žart.
„Je porúbané,“ a venovala mi pomerne teplý úsmev.
Namiesto tanierov a obeda prišla Viera s dievčatkom v náručí.
„Už sa zobudila. Nejako skoro.“
Dala jej cumeľ do úst, ale dievčatko ho odmietlo a ukázalo na mňa rukou. Tento chlap tu ešte nebol, povedalo svojej mamine.
„Je tam ujo, však?“
A vraj som náramne zaujímavý – povedalo to dieťa, len ešte nevedelo, či v dobrom alebo v zlom.
„To je ujo Ivan. Je zo Slovenska.“
To vážne? - podivilo sa dieťa a strčilo si do úst ten cumeľ. Bolo mu treba zvážiť plusy a mínusy.
Mne neušlo, do akej miery je Viera rada, že je matkou. Poznať to podľa hlasu a mimiky, podľa tej dôvery, s akou sa matka obracia na svoju ratolesť. Pomerne obstála v skúške, ale isto žije ešte v snoch o svojom ideále. Mňa si vybrala z inzerátu z nejakého neznámeho dôvodu.
„Sama ti prinesiem, len seď. Máme kura.“
To nenávidím! Ale ani muk. Zase mi bude zle, ja tie brojlerové monštrá skrátka nemôžem. Každým okamihom mi dávajú najavo, aké sú chudobné.
Markéta priniesla pokrm, vraj ide o paprikáš. Toto budem jesť často, ak u nich zakotvím. Som zvedavý, ako vedia variť, môjmu mlsnému jazyku neujde nič. Markéta sa ma dotkla, keď kládla tanier. Asi aj prsiami, neviem, čo to bolo.
Jedlo pomerne dobré. Paprikáš sa dá poriadne zvrzať, stačí maličkosť a je z toho brečka. Zvlášť, keď kuracina je dnes neskutočný maglajz. Bol som si istý, že ho varila pani domáca.
„To varila Viera.“
Preglgol som.
„Aj halušky?“
„Áno. Prečo? Nechutia ti?“
„Práveže sú výborné.“
Len či je to pravda, neverím jej ani slovo. Ponúka mi dcéru, lebo má obavy, že ona sama sa nevie ponúknuť dosť.
„U nás na dedine ešte vieme variť.“
Bolo mi nepríjemné jesť iba sám, na to som k nim neprišiel. Ale musel som čosi zniesť. Tie ich pohľady. Zdalo sa mi, že s tou najmenšou by som asi komunikoval najľahšie.
„A koľko máš vlastne rokov?“
Povedal som. Nezložilo ich to.
„Viera bude mať tridsať. A ja už štyridsať osem. Letí to.“
„Tridsať?“ ušlo mi zbytočne veľmi prekvapene. „Vyzerá oveľa mladšie.“
Kompliment pani domácej som akosi zabudol priviesť v realitu. Aj ona vyzerala mlado, mali to v génoch.
„Mala som ju v osemnástich. Tiež nemanželskú. Môj muž bol potom jej nevlastný otec. Mal dve deti z prvého manželstva, takže Viera má dvoch nevlastných bratov, ale nestýkame sa.“
„No veď hej, inak by ste mali porúbané to drevo.“
Zasmiali sa. Konečne! Viere to výrazne prospelo. Už som pochyboval o jej mentálnej úrovni.
To najmenšie chcelo rozumieť tiež. Pýtalo sa, čo som tresol do vetra.
„Ujo Ivan hovorí srandy.“
Dievčatko zvýsklo a zasmialo sa.
„Máš rád deti?“
„Niektoré majú rady mňa. A niektoré nie. Veľa s tým nenarobím, buď je to tak, alebo tak.“
„Ale či ty máš rád deti?“
„No áno. Veď ako každý.“
„Každý nie,“ a pozrela sa na dcéru. Vymenili si veľavravný pohľad.
„Mali sme tu jedného frajera...“
„Mami!“
„No čo, už mu to poviem. Taký play boy, páčil sa nám, však? Hlavne jej,“ ukázala hlavou na svoju dcéru. „Vyspal sa s ňou, a už ho nebolo.“
„Mami, drž hubu!“
„Ešte že jej nespravil ďalšie decko.“
Viera prudko vstala a dieťa nechala ležať na sedačke. Odišla ráznym krokom. Dieťa sa rozplakalo.
Chcel som pomôcť, ale ako cudzí som sa objavil v jej zornom poli a... dieťa stíchlo. Buď zo strachu alebo zo zvedavosti. Alebo oboje.
„Poď, moja. Mamina ťa tu nechala...“
Dievčatko na mňa ukazovalo rukou a pokúšalo sa o nejaké slová.
„Je tam ujo?“
A zase: Zvýsklo a začalo sa rehliť.
„Viera, poď sem! Tvoja dcéra ho chce za otca!“
Tak som ostal. Možno ako jednodňový otec. U nás je aj tak snehová kalamita, no čo už. Mne cudzie domácnosti nevadia. Keďže nemám vlastnú.
Potreboval som niečo robiť. Lebo vysedávať s týmito ženami a nechať sa od nich spovedať, bolo nebezpečné. Razom by zistili, že nie som muž, ktorý vie, čo chce. A ony dve vedia, čo chcú.
Začal poriadne valiť sneh, už ho posunuli zo Slovenska sem. Tak ja že aspoň zametiem chodníky, nech sa neutlačí.
„Tam je metla. Ale najprv si daj štamprlu, aby si nám vonku nezmrzol.“
„To vážne nie je nutné...“
„Čoby nebolo. Ešte ťa budeme mať na svedomí.“
Vnútila mi jeden kalištek a už som bežal von. Celý rád, že si môžem dať od nich prestávku. Zdalo sa mi, že som znovu narukoval na vojnu. A že cesta späť už nie je možná. Akoby len od nich záležalo, kedy ma zase prepustia do civilu.
Vymetal som chodníky, aspoň ma doviedli do zákutí tohto podivného záhradníctva okolo domu. S prekvapením som zistil, že ma pozoruje pes. Sedel v búde a ani nebol priviazaný. Teraz čo? Vybehne von a ja mu budem musieť vyprášiť kožuch?
Ale on sa iba díval. Tak som ho zavolal. Veľmi neochotne vyliezol z búdy a slabým vrtením chvosta mi dal najavo, že z hryzenia do zadku nebude nič. Asi nemal rád sneh, tak som ho pohladkal a on tento akt priateľstva zobral ako nutnú formalitu. V momente sa zase otočil a vliezol do búdy.
„Ivan!“
Na chodníku stála... ani som cez chumelenicu nevidel, ktorá z nich, a pred sebou kočík.
„Nejdeš s nami?“
Začínal som chápať, čo je to mať z niekoho vyrazený dych. Ešte tu nie som hodinu, a už mám kompletnú rodinu.
„Nevadí ti, že nás uvidia?“
„Čoby videli. Však nie je vidno na krok.“
Z kočíka ma sledovali prekvapené očiská. Síce to bolo tentoraz bez komentára, ale už s akýmsi vlastníckym pohľadom: No veď preto! Nie aby si mi zase zdrhol, keď ťa už mám!
Aj Viera bola akási spokojná. Môj vlak ešte ani nedošiel na Slovensko, a ja už som bol vedený ako otec trinásť mesačného decka. Kto jej vsugeroval, že by sme boli úžasný pár? Jej matka? Veď Viera si ma ešte ani neobzrela. Ani nevie, či som chlap alebo žena, iba počúva z diaľky môj hlas. Hľadí ponad kočík do tej bláznivej metelice a usmieva sa. Čomu sa smeje?
„Daj, veď ja s tým viem jazdiť.“
Malá Judulka – tak sa jej má hovoriť – bez protestov sledovala, ako sa jej vymenil šofér. Očiská na mňa upierala, akoby ma nimi chcela zjesť. Bol som zvedavý, či aj play boy tlačil kočík, ale nemal som odvahu spýtať sa.
„Tebe to nevadí?“
„Nie. Veď aj syna som kočíkoval, keď bol malý.“
Bol som v strehu. Vrhne sa mi okolo krku? Vyzerá to tak. Alebo som jej k smiechu? Má na sebe krásnu žltú bundu, takú tesnú. Prsia jej odstávajú i cez ňu, zrejme poctivo kojí, keď ich má také plné. Je vlastne veľmi sexi, len okuliare z nej robia všedný typ.
„Písal si mi, že pracuješ v lese.“
„Áno. Celý život. A tu, u vás, som začínal. Nie je to ďaleko.“
Nechcela vedieť kde.
„Asi veľa zarobíš.“
„Veľa sa narobím.“
Konečne!
Zvesila svoj pohľad z mozaiky snehových vločiek a obzrela si ma, ako keď kupec kupuje koňa. Nevedel som sa dočkať, kedy to urobí, až teraz na mňa zavesí cenovku, preto som rád.
„Nevyzeráš na to.“
Netušil som, či vyzerám lepšie alebo horšie.
„A ako by som mal vyzerať?“
„Čo ja viem? Asi zhrbený, alebo čo.“
Aha, takže lepšie. Bol to kompliment, mal by som sa jej dvoriť, keď už tlačím jej dieťa.
„Nevadí ti, že som starý?“
Preletela ma očami, od čapice až po špičky čižiem. Zabudol som na pravidlo rétoriky: Nespomínaj slová, ktoré nechceš počuť. Ani v dobrom, ani v zlom. Slovo „starý“ som si mal vopchať do zadku.
Pravdaže sa začala opäť zaujímať o sneh. Aj ja. Judulke totiž padal dnu a už nemala trpezlivosť ignorovať snehové vločky v tvári. Vyzvala ma plačom, že jej ich mám odstrániť.
„Poďme naspäť, už ju to nebaví,“ povedala jej matka.
„Má sneh v očiach.“
„Čo??“
Viera nakúkla dnu.
„Ale nemá, čo strašíš!“
Bola necitlivá, no veď ako je dnes bežné. Mladí ľudia sú vychovaní k sebestrednosti, nevedia sa vžiť do situácie toho druhého. Ona v kočíku neleží, ja áno.
Judulku som ubezpečil, že ideme domov, tak prestala plakať. Bolo mi jasné, že je veľmi vnímavé decko a aj málo plačlivé, chlapci bývajú horší. Kolesom som vrazil do skrytej jamy, kočík sa skoro prevrhol. Dievčatko sa zľaklo a očami sa pýtalo, či má plakať.
„Basta het kikirikí!“ zahrešil som.
Vybuchla smiechom, až sa zajakávala. Pridal som ešte nejaké slovíčko a ona ho vítala ďalšími výbuchmi smiechu. Jej matka na mňa zboku hľadela celá vyjavená, vnímal som periférne ten pohľad. Rozumiem lepšie jej dieťaťu, ako ona sama.
Keď sme prišli, Markéta – čiže matka a stará matka – nás prijímala na chodbe ako dávnych manželov. Mohol by som byť tiež starý otec, ale pre túto chvíľu som živiteľ a ploditeľ. Či na čo ma majú vlastne?
Plodiť je dosť ľahké, asi ma chcú na to druhé. Na výrobu detí sa už potom niekto nájde. Markéta mi sama zobliekla bundu.
„Aká perfektná značka!“ chválila ju. „Tá musela stáť! A aj čižmy – Josef Seibel, tuším nemecké. Samá kvalita!“
Mám jej povedať, že sú zo sekáča? Určite to vie. Ona predsa hovorí o peniazoch. Pýta sa: Koľko máš prachov?
„Nič moc, mám aj lepšie veci.“
„Ty musíš byť bohatý!“
Robí si prču. Čo teraz? Nevadí jej, že som žobrák od lopaty?
„Chceli by ste do domu boháča?“
Než stihla odpovedať, dcérenka ju predbehla.
„Áno. Chudoby máme už po krk!“
„Nevšímaj si ju, ešte nevyrástla z puberty. Poď sa napapať.“
Trocha ma potlačila smerom do kuchyne. Potlačila ma za zadok. Nuž tak. Sú domy, na ktorých je napísané: Na predaj. A sú ženy, na ktorých je napísané: Na kúpu. Hovoria mi: Môžeš si kúpiť túto ženu, aj tú druhú a jedno dieťa dostaneš grátis. Jasné a stručné. Ale ktorú si mám vlastne kúpiť? A čo bude s plodením?
Ja viem, mám príliš mužské chápanie sveta. Ide predsa o blaho dieťaťa, tam smerujú všetky snahy. Ale ak je na tomto svete čosi rozumné, to vždy býva až na druhom mieste. Život je šťavnatý z tej opačnej strany a nič nie je tak krásne, ako rozmarná nerozumnosť.
Zase ma napchávajú. Tentoraz v kuchyni. Chcú si ma vykŕmiť? Jedna sprava, druhá zľava, Juditu posadili oproti do detskej sedačky. Čo majú za lubom tieto tri potvory? Najmä Judita, len sa uškŕňa a stále mi niečo ukazuje. Ešte že nevie hovoriť. Ak raz začne, bude nekonečne utáraná.
„A vy čo nejete?“
„Nie sme hladné.“
Už viem. V tom jedle je niečo na spanie. V noci ma potom olúpia (o tú bundu a čižmy) a zavraždia.
„Ja už fakt nevládzem.“
„Písal si, že už päť rokov žiješ sám.“
„Áno. Ale písal som to Viere,“ obrátil som sa na ňu, nech sa prizná.
„My nemáme pred sebou tajnosti, však?“
Viera neprikývla, takže majú. Matka s dcérou na mňa našili búdu. Predstavil som si, ako sa rehlili nad mojimi mailami. Teraz však každá šije pre seba.
„To si fakt nemal päť rokov ani jednu ženu?“
Pani domáca sa nepokryte čudovala a poľutovala ma ako úbohé dieťatko.
„Mama, ty si fakt nemožná!“
Viera vstala a opäť zmizla zo scény a bolo to zase kvôli matke. Judulka zapišťala od radosti, ona si náš rozhovor vykladala po svojom.
„Ty čo sa smeješ?“ obrátil som sa na to škvrňa. Dieťa treslo rukou po stole, zachytilo lyžicu v tanieri, tá vyletela von a polievka s rezancami bola na obruse. Nevedelo, či je to dobre alebo zle a strachom sa jej rozšírili oči.
„Bác! Ty máš silu!“
A už vedelo, že dobre, tak zase zvýsklo od radosti. Markéta čosi zahrešila a išla pre handru.
„No nemal. My, chlapi, s tým máme problém.“
„Aký problém?“ obrátila sa najstaršia od šporáka. Zrejme si myslela, že mám pohlavnú chorobu.
„My sa musíme o ženy uchádzať. Ženy sa o chlapov uchádzať nemusia. Im stačí iba kývnuť prstom.“
Chvíľu to spracovávala vo svojom počítači.
„Ako? Takto?“
Kývla na mňa. Ale nie prstom, ale hlavou. Ovláda ten dôverný pohyb dokonale.
„Presne.“
„Mama!“
„No čo, iba ho skúšam.“
„Poď, Juduš,“ ťahala dcéru zo stoličky, „lebo babička ťa ešte skazí.“
Postavila dieťa na zem, to napodiv vedelo už celkom dobre chodiť.
„Aj ty poď,“ kázala mi.
Zrejme je to tu s autoritou inak, než som si myslel.
Zavreli sme sa v izbe. My traja. Babička ostala v kuchyni na prácu. Judulka mi bežala ukázať svoje vzácnosti – loptu a žeriav. Chválil som, ako najlepšie viem.
„Prepáč, že som jej dala čítať tvoje správy. Mysleli sme, že je to sranda. Ale ty si naozaj prišiel.“
„Prečo by som neprišiel?“
„No veď... mám decko. A som s peniazmi švorc, to ti poviem rovno.“
„Aj ja mám decko. A som švorc.“
Zasmiala sa. Ale hneď zvážnela.
„Ja nechcem, aby to vyzeralo, že mi ide o prachy. Ty určite nemáš také problémy ako my.“
To nie, mám väčšie. O tom však radšej pomlčím. Ešte nevedia, čo je to byť celé mesiace bez príjmu. A ja to viem veľmi dobre, najmä v zime.
„Dnes je mnoho žien s deťmi, a bez mužov.“
„Takže si si mohol vybrať...“
„Prosím ťa! O mňa nikto nestojí, som už s vekom mimo.“
Kútiky sa jej roztiahli, ale čo chcela povedať, nechala si pre seba.
„Mama určite nie je bez chlapov, to už si si isto všimol. Žiadna ctihodná vdova!“
No nevšimol! Ja to akosi neviem rozoznať. Zrazu sa otvorili dvere.
„Ivan! Môžeš tu pokojne prespať. U vás sú zaviate cesty.“
„Mami, aspoň zaklop!“
„No čo, veď ešte nie ste v posteli.“
Dcéra po nej hodila papuču. Potom si vzdychla.
„Takéto my sme. Bláznivé.“
Judulka ťahala po zemi ten veľký žeriav. Chcela mi ho ukázať, keďže som jej tak dlho nevenoval pozornosť.
„Juda, ty čo robíš!“
„Nechaj ju, veď chce sa hrať.“
„Už sa jej nezbavíš,“ upozornila ma.
Žeriav bol troška polámaný a určite vyšší od svojej majiteľky. Navyše vhodný skôr pre chlapcov.
„Opravím ti ho?“ spýtal som sa jej.
Nevedela, čo to slovo znamená.
„Žeriav má bobenko, treba ho pofúkať, lebo ho bolí nožička.“
Pozrela prekvapená, kde môže mať žeriav bobenko.
„Tu, vidíš? Celý je polámaný.“
Súhlasila, môžem ho opraviť.
„Nemáš šroubovák? A kliešte?“
Viera vstala.
„Žeriav nám dali krstní, akosi im ušlo, že mám dcéru.“
Kľačal som na koberci. Keď išla okolo pre náradie, pohladila ma po vlasoch.
Ostal som na noc. Do večera som sa piplal so žeriavom. Pražáčke som poslal esemesku, že už neprídem. Zaželala mi mnoho šťastia do života.
Zašiel som do kotolne pozrieť sa, čím kúria. Keďže je v dome taká zima. No jasne, oklamali ich. Drevo s nízkou výhrevnosťou za cenu ako dub. Dve opustené baby, čo nemajú chlapskú ochranu, každý sa na nich vŕši. Humanizmus je len na Vianoce v televízore.
Trocha som tam poštáral a vybral popol. Zopár polien bolo aj z tvrdšieho dreva, tie som priložil na oheň. Nie preto, aby mi bolo teplo, ale aby poznali, aký je v tom rozdiel. Zašpinil som si nohavice aj sveter.
„Smrdíš ako čert,“ privítala ma Markéta. „Daj to dole!“
Bol to rozkaz. Sľúbil som, že im zoženiem lepšie drevo. A že o chvíľu tu bude teplejšie.
„To si nemusel. Aj tak spíme všetky v jednej izbe. Pridáš sa k nám.“
Chvíľu ma nechala s otvorenými ústami, nech rozmýšľam, ku ktorej sa mám pridať. Potom sa zvodne otočila.
„Snáď si si nemyslel, že s nami v posteli. Dostaneš matrac a budeš spať na zemi.“
Odľahlo mi.
Akosi išlo všetko priveľmi rýchlo. Dnes je asi každý vypočítavý, to len ja sadám na lep bez ďalších pripomienok. Nuž cesty sú zaviate, musím sa nechať zbaliť.
Večerná nálada bola čosi ako cirkus v jednej izbe. Mnoho kriku (ale že sa rozvraveli, keď ma už v hrsti mali!), televízor, a to decko nie a nie ísť spať! Judulka mala nachystané množstvo problémov a problémikov, ktoré bolo treba riešiť, tak som ich riešil. Tie dve sa vyžívali v tolk šou a my dvaja sme stavali koľajnice pre vlak, ktoré vraj nešli zložiť. Bolo už desať hodín, keď malá Judita vzdala boj o získaného kamaráta (o mňa) a nechala sa presvedčiť, že ju neopustím. Bol som si istý, že ešte jeden deň so mnou a začne hovoriť.
Ja som potom poslušne zaľahol na zem vedľa postieľky a tie dve na manželskú posteľ. Radiator hrial, inde sa len temperovalo. Nemohol som spať, na to som mal nárok. Či aj tie dve iba rozmýšľali, čo s načatým vzťahom, to som nevedel, nešiel z ich strany žiadny zvuk. Iba Judulka spala, jej detský svet nemá obavu z budúcnosti.
Ráno som nad sebou uvidel veľkú bielu ženu v nočnej košeli, ako sa jej hojdajú prsia a skláňa sa nado mnou.
„Môžem ti ju tu nechať? Ja zájdem do obchodu.“
„No jasne,“ posunul som sa. „Ale ahoj, slniečko moje!“
Položila ju div nie mne na hlavu. Dievčatko okamžite pokračovalo tam, kde večer prestalo. V ruke už mala drevený vláčik a na jazyku všetky problémy s tým spojené.
„A kde je tvoja mama?“
„Išla do práce. Chodí na piatu.“
Zmizla. Judulka ma zamestnala na plný úväzok. Mala plienku, lenže nie príliš voňavú. Viera mi ešte zamávala na rozlúčku. Mala neskutočné telo v tých tesných nohaviciach a vypasovanú bielu blúzku, priesvitnú ako záclona.
Nedalo sa nič robiť – poklad v plienke musel von. Spýtal som sa princeznej, kde má tie veci. Rozumela mi a ukázala. Aj voňavé papieriky na utretie. Poďme na to!
Síce protestovala, ale keď som jej nechal vlak, nech má čo robiť, ostala ticho. Vlastne sledovala mňa, ako si počínam. Asi nechápala, kde som sa to naučil. Popravde, už som to dosť dlho nerobil.
Mala ho rozlíčené po celej riti. Viera musela vedieť, že je posraná, potvora jedna! No je to fakt nechutné.
„Kako bako!“ povedal som.
Rýmovačky deťom chutia, hneď sa usmiala. Ale plač mala na krajíčku. Čistil som o život. Najprv plienkou, potom utierkami. Už som bol skoro hotový, keď sa rozplakala. Zabalil som ju do suchého, ale ona čo bé, to bé!
„Ty si hladná, však? Chceš papať?“
Okamžite na mňa zazrela. Dievčatá skrátka chápu skôr. Aj to, že nemám prsia a plakala ďalej. Doniesol som jej polievky. Ochutnala, ale hneď ju vypľula.
„Kde je tá mama?“ vzdychol som si.
„Mama!“ odpovedala.
„Však! Mama, ona má tie oné,“ ukázal som na sebe.
„Mama!“ dožadovala sa svojich prsníkov.
„Mama príde. Budeš papať.“
„Papa,“ povedala. Chápala to.
Nejako som ju uchlácholil hračkami, potvora mama asi chodila po odevoch a topánkach, prišla vari o hodinu.
„Už som tu, Juduš. Hráte sa?“
„Mama!“ doletela za ňou jej ratolesť.
„No čo? Už si hladná, však? Všade je ľudí, ako keby dávali zadarmo.“
„Papa,“ povedala Juduš.
„Čoo? Ty už vieš povedať papať?“
„Papa.“
„Fúha! Ty si ju naučil?“
„Nie, ona sama.“
„Ideme, ideme,“ ponáhľala s čižmami. Dcéra na ňu div nevyliezla. „Vďaka za varovanie,“ mrkla na mňa.
Zdvihla ju a niesla do kuchyne. Privoňala jej k zadku.
„Ty si ju prebalil?“ spýtala sa prekvapene.
„A čo? Nemal som?“
Usmiala sa, má nádherné biele zúbky. Sadla na stoličku, rýchlo si rozopla tú záclonovú blúzku, vybrala prsník z podprsenky a dievčatko už vedelo, čo s ním. Keď výdatne nasávalo, všimlo si mňa a venovalo mi popri práci jeden úsmevček.
Spokojnosť nadovšetko. Keď som šiel okolo, pohladil som Vieru po vláskoch. Dívala sa na mňa tak inak, ako sa hovorí.
„Ostaň u nás.“
Povedal som, že odchádzam?
„Som tu.“
„Myslím... tak na dlhšie. Nevadí ti to?“
Preložila si dieťa opačne. Vytiahla aj druhý prsník, teraz ich mala vonku oba.
„Nie, prečo by malo.“
Opäť ten úsmev a biele zúbky.
„Sľúbil som, že vám zoženiem drevo.“
„Papa,“ povedala Judulka. Pohladila prsník svojej maminy a lačne sa zase prisala.
„Chcem, aby bola zdravá,“ dívala sa matka na svoju ratolesť a ja som si ten obraz navždy zapamätal. Volá sa: madona s dieťaťom.
Išli sme zase von. Sneh už nepadal, bolo nás teda vidno. Judita z kočíka spokojne sledovala, ako kráčam na pozícii otca, ale o chvíľu zavrela oči. Cítil som sa divne. Nie som zvyknutý, že si ma niekto váži. Ukázať sa na dedine s potenciálnym novým otcom, to je pre ženu odvaha. Navyše, keď ma poznajú ani nie dvadsať štyri hodín.
„Mala som pred tebou nejakého Petra. Veď mama ti hovorila... Ale on nebol na deti.“
Považuje ma za svojho druha? Nebodaj milenca? Potenciálneho?
„Deti nestačí len urobiť.“
„Veď práve!“ štuchla rázne do kočíka.
Nemal som odvahu ju objať cez tú žltú bundu. Ale chuť som mal! Mne sa však nepatrí... Ešte tak s jej matkou, ale s ňou!
„Ostaň ešte dnešnú noc.“
„Dobre.“
Celý ako na ihlách, čože len bude dnešnú noc, ponúkol som sa niečo uvariť. Ženy nič neplánujú, čo príde, to berú, preto som sa rozhodol poznámku o noci ignorovať. Našiel som ingrediencie, nasmerovalo ma to na zaujímavú polievku.
„Čo to len bude?“ nazrela mi Viera cez plece.
„Bryndzová polievka. Volá sa demikát.“
Nazrela mi cez plece i s nenáhodným potlačením prsiami.
„Nejaká slovenská špecialita?“
„Presne tak.“
Poobede prišla Markéta. Aj ona niesla tašku s nákupom. Vraj pracuje vo fabrike na smeny.
„To si nemusela, mami. Ivan už navaril.“
„Čože??“
Zavesila bundu a ešte v čižmách pristúpila ku mne.
„A ja som myslela, že bude dávno preč.“
Z ničoho nič mi vrazila pusu na líce.
„Dávaj si na nás bacha!“ pohrozila mi prstom. „Lebo ťa zjeme i s ponožkami.“
„Mami, nezačínaj zas!“
„Ešte tak zistiť, aký je v posteli.“
„Mami!“
„No čo? Aj na tom trocha záleží, však?“ obrátila sa na mňa.
„Určite. Máš pravdu.“
„No vidíš.“
„Mami, on aj prebalil malú.“
Markéta ma chytila za zadok a stlačila. Tu ma asi fakt zjedia i s ponožkami.
„Vážne?“ zadívala sa mi do očí. Tak inak. „Ty si voľajaký nebezpečný!“
Chceli vedieť čo-to o mojom manželstve. Kde som urobil chybu, aby ju nespravili ony. Len som stále nevedel, ktorá z nich ma balí. Asi všetky tri. Radšej som unikol znovu do pivnice a spravil tam poriadok. Dali mi svoje pracovné oblečenie, aby som nesmrdel. I tak som smrdel. Dreva mali tak na mesiac – najvyšší čas niečo robiť. Inak prejdú na plyn, a to bude iná pálka!
„Osprchujem sa, dobre?“
„Áno, dám ti uterák. A niečo na prezlečenie. Nebude ti vadiť, že je to moje?“
Markétine číslo mi bolo akurát. Len tá farba! Béžová, ako pyžamo, ibaže to je odev na doma. A s vyťahanými prsiami. Markéta chválila, ale Viera sa rehlila, až jej slzy tiekli.
„Baba,“ ukázala na mňa Judulka.
„Je to babkine?“ spýtal som sa.
Viera od smiechu plakala
„Juduš, ja som baba?“ spýtala sa udivená Markéta. „Ešte mi tak nepovedala.“
„Baba,“ ukázalo dieťa zase na mňa.
„To ty si ju naučil?“
„Nie! Ona hovorí, že mám tvoje oblečenie. A že to nie je normálne.“
„Nie je! Vyzleč to,“ zvážnela konečne Viera. „Dám ti iné.“
„Tvoje mu bude malé!“ volala za ňou matka.
„Nebude.“
Vyfasoval som tmavo hnedé tepláky, boli mi malé. Preto som si dal tesné slipy, aby mi príliš netrčal. Horný diel bol červený sveter. Dosť voľný, aby nebolo na ňom vidno prsia.
S Judulkou sme riešili problémy až do večera. Môj demikát chválili až do nebies! Spravil som aj palacinky – také super jemné, ako chuťovku, nie ako hlavné jedlo. Blížila sa večerná tolk šou a naša vlaková šou. To dievčisko je ako chlapec. Našťastie, lebo s panenkami by som sa nevedel hrať.
Práčka doprala, bol som pred nimi nahý. Totiž moje oblečenie bolo vyprané. Povedali mi, kde mám vešať. Nenechali sa rušiť od tolk šou. Vešal som v garáži, toho času bez auta. Bolo tam sucho a teplo. Aj podprsenky a nohavičky, nevadilo im to. Alebo celkom na mňa zabudli.
Keď som sa vrátil, Judulka mi povedala: „Tata.“ Odkiaľ to mohla pobrať? Tie dve nič nezaregistrovali – našťastie! Oddávali sa snom o princoch v tolk šou.
„Juduš, netáraj somariny. Radšej sa venuj vlakovej doprave.“
Keď sme sa ukladali na spánok, tvárili sa nezúčastnene. Akoby som oddávna býval u nich, spal na zemi a varil i pral. Už si ma niekam zaradili, len ma akosi zabudli informovať.
V kúpeľni som stretol Vieru. Upravovala si obočie, nenechala sa rušiť. Čakal som, než mi uvoľní miesto pri umývadle.
„Ideš so mnou alebo s mamou?“
Skoro som stratil dych. Povedala to akoby nič.
„To bol žart,“ usmiala sa. A ďalej sa piplala s obočím. Akoby nič.
„A s kým mám ísť?“
„To musíš ty vedieť. Od čoho si chlap?“
Pokojne odišla a mykla zadkom tak, že som jej obliny jasne videl cez nočnú košeľu.
Umyl som si zuby. Raz som si v podobnej situácii umyl zuby krémom na holenie. Teraz nie. Nedá sa vymyť ten krém z úst.
Keď som prišiel do izby, už bolo zhasnuté. Ticho také husté, ako sama tma. Vedel som presne, kde je tá posteľ. Niektorá z nich sa zahihňala, nevedel som, ktorá.
„Tata!“ zaznelo do tmy.
„No čo, moja, ideš spinkať?“
„Tata!“
Prišiel som bližšie a sadol si k nej na svoj matrac.
„Juda, ty čo sa do toho montuješ!“
„Ona mu hovorí: tata!“ počul som Markétu.
„Fakt!“ uvedomila si aj Viera. „Ona ho zbalila, tá sopľaňa!“
„No, no, babiská! Kroťte sa. Ste akési rozkokošené.“
Judulka sa zarehlila.
„Sú rozkokošené?“ obrátil som sa na ňu.
Smiala sa ako pojašená.
„No ty si ju rozbláznil! Zase nebude spať.“
Viera vstala.
„Juda, spi!“
„Mama je rozkokošená?“
A dievčatko sa smialo ako pochabé.
„Tyyy!“
Viera sa na mňa vrhla a zvalila ma na matrac. Priľahla ma telom, cítil som ho v celej dĺžke, najmä na prsiach. Prisala sa mi na ústa. Mala ich mocné a nedočkavé.
„Tata!“
Nemohol som odpovedať. Chytila ma v rozkroku cez jej tepláky a moje slipy.
„Spi, Judulka, to nie je tata, to je ujo Ivan.“
A ešte raz sa zohla a po pamäti ma chytila za vtáka.
„Viera, už ho nechaj, bude mať erotické sny.“
Nemal som žiadne sny, nemohol som zaspať. Tie dve o chvíľu odfukovali, Judita tiež. Pozeral som do tmy a rozmýšľal, kde som sa to ocitol. Či v nebi alebo v pekle. Ja viem – severne od Brna.
Zajtra pôjdem domov. Ak sa bude dať, hneď sa vrátim autom. Pôjdem vybaviť to drevo. A popri tom vari i nejakú prácu v tunajšom lese, veď bývať mám kde. Pokračovať tam, kde som pred rokmi prestal. Či začať odznovu? Ja viem, toto je iná rieka a ja do nej vstúpim po prvý raz. Možno to nie je rozumné, ale rozmarné to určite je.


 celkové hodnocení autora: 97.2 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 1 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 19.04.2019, 20:58:40 Odpovědět 
   Zdravím.

Hezké a čtivé vyprávění. Jak přijít k "milence" i s dítětem a ještě k tomu k její matce. Zajímavý "trojuhelník", nakonec byl jediným chlapem v domě spolu s matkou, dcerou a dítětem. Líbily se mi myšlenkové pochody hlavního hrdiny, jak jedná, co říká a jak plánuje do budoucnosti. Otázkou je, zda se k tomu ke všemu připletl jen náhodou, nebo mu rodina chyběla a tak zůstal. Povídku bych zařadil do škatulky psychologické prózy, pokud můžu. On už samotný název: "Hledá se muž" hovoří sám za sebe. Našel se.

Hezký večer a múzám zdar.
 ze dne 20.04.2019, 7:27:26  
   aegitalos: Ďakujem. Trocha som zmenil štýl, ja som medzitým napísal román, a to práve na túto tému - láska, rodina. Len je značne erotický. Tu som erotiku vynechal. Podmienku bola, i v tom románe, bezkonfliktnosť. Teda písal som o tom, čoho sa mi v živote nedostalo. Podnetom ku konkrétnemu miestu bol sen. Vieš, aké dokážu byť sny nelogické. Takže preto tie uvádzajúce údaje, s realitou to nemá nič spoločné.
Iná vec je, že už nemám počítač ani internet, som teraz na návšteve, píšem z cudzieho počítača. A nič sa už na tom nezmení, ja nemienim financovať ďalší počítač na pár rokov. Počkám si tak jedno storočie, než sa to naučia vyrábať, potom sa ozvem.
Prajem ti, a všetkým vospolok, veľa radosti z písania!
S pozdravvom Milan Závodný.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
tester2
(18.9.2019, 20:40)
tester
(18.9.2019, 20:37)
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
obr
obr obr obr
obr
Posel smrti VII...
Lukaskon
Vzduchem bez kř...
micromys
Noční tichá sam...
augusta blatouch
obr
obr obr obr
obr

Jedna z věcí
Francis Black
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr