obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Osud má dva způsoby jak nás drtit - odmítáním našich přání a jejich plněním."
Henri Fréderic Amiel
obr
obr počet přístupů: 2915289 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39391 příspěvků, 5727 autorů a 389816 komentářů :: on-line: 1 ::
obr

:: Stále s nami 2. ::

 autor Mon publikováno: 16.08.2019, 10:59  
Príbeh mladej Beaccer a jej priateľov. Príbeh vraždy na Ostrove a o tom, čo sa stane, ak sa zahrávame s niečím, čo je mocnejšie než my. Príbeh, ktorý sa nemal stať. O bytostiach, ktoré boli len deti a netušili, čo sa okolo nich deje.
 

A čo bolo v predošlej kapitole?
Rieka pri Kirkwoode vydala obyvateľom Ostrove svoje tajomstvo - telo mladíka. Pri rieke sa stretnú obyvatelia. Matka Beaccer, neznámy muž so synom, matka mŕtveho mladíka, Torsonová a nikto zatiaľ netuší, aká je ich rola v hre, ktorú hrajú. Možno len matka, ktorá prišla o syna.


Teraz si už nespomínam, kedy to začalo. Kedy sa moje sny zmenili na nočné mory a nočné mory na tak desivé, že som sa bála zaspávať. V spánku sa ku mne prihovárali postavy, ktoré som nevedela rozoznať. Ich šepot znel desivo, ale slovám som nerozumela. Ich hlasy tak odlišné sa zlievali do jedného. Vtedy som nevedela, čo sa mi snažia povedať, čo mi nahovárajú a prečo práve mne. Častokrát som sa prebudila v strede noci a stále ich počula, akoby ku mne prehovárali z tmy, zo stien okolo mňa. Čo ak to nie sú len sny? Čo ak sú hlasy skutočné a prichádzajú do mojich snov z reality?
V tú noc sa v mojich snoch objavil on. Stála som na brehu rieky. Bola som bosá. Na sebe som mala dlhé biele šaty, ich spodný okraj zamazaný od blata. Pršalo. Dážď zmáčal moje šaty a ja som sa cítila akoby sa šaty stali ľadovým väzením. Vietor sa hral s ich okrajom a hádzal mi mokré vlasy do tváre. Chlad sa zarezával do mojej kože. Ruky som mala prekrížené na hrudi ako som sa snažila zahriať, udržať aspoň kúsok tepla, ale chlad bol nemilosrdný a jeho dotyk som cítila po celom tele. Triasla som sa od chladu, ale nemohla som sa pohnúť.
Niečo nebolo v poriadku. Niečo nebolo tak, akoby malo byť. Akoby som bola uväznená v bubline plnej strachu, obáv, nepokoja a paranoje. Akoby niekto všetky tie pocity do mňa vložil a nechal ich, nech sa šíria celým mojim telom ako nejaká nákaza. Srdce mi prudko bilo v hrudi, jeho tlkot som počula v ušiach, žalúdok som mala stiahnutý a aj keď som chcela kričať, nedokázala som vydať ani hlásku. Niečo sa dialo. Niečo bolo zle. So mnou. S riekou. S miestom, kde som stála.
Vtedy sa z rieky vynorila ruka. Sivastá, slizká, nechty sčernené. Chladné prsty sa ovinuli okolo môjho členka. Ani v tej chvíli som sa nedokázala pohnúť. Môj mozog na mňa kričal, aby som utekala, aby som odtiaľ zmizla, ale moje nohy ho nepočúvali. Druhá ruka zovrela môj druhý členok a v nasledujúcej chvíli som ucítila prudké trhnutie a stratila som rovnováhu. Padla som na chrbát. Do blata a kaluže. A keď sa mi podarilo zdvihnúť sa na lakťoch, bol tam on. Ťahal sa ku mne z rieky. Jeho ľadové ruky sa posúvali po mojich nohách. Každé jeho zovretie bolelo.
Jeho tvár opuchnutá, podivným spôsobom nadutá. Celé jeho telo, akoby bolo nafúknuté. Pokožka sivomodrá. Jeho oči prázdne a pritom tak strašne desivé. Mlčal. Ale mala som pocit, že mi tým mlčaním chce niečo povedať. Že mi chce ublížiť tak, ako bolo ublížené jemu. Že chce, aby som cítila bolesť, ktorú cítil on.
„Ty...“ Zasypel a pritom sa jeho ústa ani na moment neotvorili. A v tom momente sa z môjho hrdla vydral najskôr priškrtený vzlyk a potom som z plných pľúc začala kričať. Od strachu, paniky, od bolesti, ktorá pri tom slove zovrela moje srdce, môj hrudník. Kričala som, zmietala som sa, kopala som. Robila som všetko pre to, aby som sa od neho dostala preč, aby ma pustil, aby zmizol späť do rieky.
Sama som nevedela, ako sa mi to podarilo. Ale v ďalšej chvíli som utekala lesom. Predierala som sa pomedzi stromy, potkýnala na koreňoch, bosej sa mi šmýkalo na kameňoch a niekoľkokrát som spadla do lístia, do blata. Bolesť, ktorú som cítila, nebola tá istá, keď som bosými nohami stúpala na ostré kamene, či konáre. Utekala som. A nevedela som, kam bežím. Utekala som a mala som pocit, že on beží za mnou. Jeho prítomnosť, akoby ma prenasledovala a ja som neverila, že jej uniknem.
„Beaccer!“
Neunikla som. Potkla som sa a naslepo som padala niekam do temnoty pred sebou. Neunikla som mu, lebo jeho ľadové ruky ma zovreli v smrteľnom náručí. Zavrela som oči a držala ich zavreté tak pevne, že cez ne nepreniklo ani kúsok svetla.
„Beaccer!“
Cítila som jeho mŕtvolnú vôňu, jeho chladné ruky, ako ma držia a aj keď som sa snažila, nedokázala som mu ujsť.
„Beaccer!“
V tom momente som otvorila oči. Srdce mi bilo ako splašené, jeho tlkot som počula v ušiach a vytláčal všetky ostatné zvuky do úzadia. Pálili ma pľúca a ledva som lapala po dychu. Celá som sa triasla. Od zimy, od strachu. Ale nebola som vo svojej posteli, nebola som doma. Bola som v lese. Slnečné lúče presvitali pomedzi stromy a nikde nebolo ani stopy po daždi a desivej noci. Moja nočná košeľa bola celá špinavá a na niektorých miestach roztrhnutá, ako som bežala lesom a látka sa zachytávala o konáre stromov, kríkov.
„Beaccer.“
Prudko som zdvihla pohľad od mojich doškriabaných rúk a miesto postavy z môjho sna tam bol Deoobookaan. Kľačal na zemi predo mnou, držal moje zápästia v pevnom, ale jemnom zovretí a upieral na mňa pohľad, v ktorom sa miešali obavy a zmätok.
Vtedy som tomu nerozumela. Nechápala som, ako som sa tam dostala. Zaspávala som vo svojej posteli, prebudila som sa v lese. Nevedela som, čo to znamenalo a či to vôbec niečo znamenalo. Prečo som v lese? Prečo tam je Deoobookaan?
„Hej,“ prehovoril potichu a chlácholivo. „Si v poriadku?“
Nezmohla som sa na slovo. Len som pokrútila hlavou. Nebola som v poriadku. Kto by bol v poriadku, keby sa z ničoho nič prebudil z desivej nočnej mory v strede lesa? Nedokázala som sa upokojiť, nedokázala som sa poriadne nadýchnuť, oči ma pálili a až keď Deoobookaan zdvihol ruky k mojej tvári, uvedomila som si, že plačem.
„Poď sem,“ pošepol a objal ma tak opatrne, akoby si myslel, že ak ma stisne o niečo pevnejšie, celá sa rozpadnem. A ja som mala taký istý pocit. Niečo nebolo v poriadku, niečo sa stalo a niečo sa so mnou dialo. Ale nevedela som čo. Nevedela som prečo. V momente, keď ma Deoobookaan objal, rozplakala som sa. Tvár som schovala v jeho pleci a pevne som ho objala, lebo som mala pocit, že všetko ostatné sa rozpadá. Cítila som sa, akoby som sa topila a ak by som sa ho pustila, zmizla by som v temnote.
„Čo sa ti stalo, Beaccer?“ Spýtal sa ma potichu, keď ma pohladil po chrbte v snahe upokojiť ma.
„Neviem,“ prehovorila som pomedzi vzlyky.
„Kto ti ublížil?“
Pri tej otázke som sa od neho odtiahla. Kto mi ublížil? Bola to len nočná mora. Nočná mora, ktorá ma vyhnala z domu do lesa. Cítila som, ako mi neznáma bolesť zviera hrudník, ale jeho pohľad smeroval k mojim bosým nohám. A keď som jeho opatrný dotyk pocítila na členkoch, svet sa so mnou zatočil. Mal to byť iba sen, mal to byť iba výplod mojej fantázie. Ale sny nenechávajú za sebou stopy, sny nenechávajú modriny v podobe prstov na mieste, kde ma postava zo sna držala.
V tú noc sa stalo niečo zvláštne. A nestalo sa to len mne.
Stalo sa to Deoobookaanovi, ktorý sa zobudil so svitaním a nedokázal premôcť pocit, že musí ísť do lesa.
Stalo sa to Silix, ktorá sa zobudila v strede noci takmer bez dychu s pocitom, že sa topí.
Stalo sa to Niaége, keď kráčala domov a po celý čas sa nevedela zbaviť myšlienky, že ju niečo prenasleduje.
Stalo sa to Drazne, ktorá sa ráno zobudila s modrinami na predlaktí.
Stalo sa to nám. A nikto z nás vtedy ešte netušil prečo. Boli sme len partička ľudí, ktorých spojilo priateľstvo. Boli sme len deti, ktoré netušili, aký je svet. A to bolo našou chybou.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 3 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 16.08.2019, 10:58:51 Odpovědět 
   Zdravím.

Čtivě napsané pokračování. Hezky přiléhavé obrazy ve vyprávění, které nutí čtenáře číst dál až do konce. Vyprávění má pěkně zahuštěnou atmosféru. Kdo ví, do jakého světa se ony děti dostaly, ono tělo nalezené v řece bylo popsáno dost "plasticky". Na práci šotků Překlepníčků jsem nenarazil, asi jsou dost mazaní a dali Ti pokoj.

Príma den a múzám zdar.
 ze dne 16.08.2019, 17:41:09  
   Mon: Ahoj,

ďakujem :) áno, dosť som sa pri tom popise tela natrápila a stále nie som s tým výsledkom spokojná :D možno nabudúce to bude lepšie.

Pekný deň.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Luboš Kemrň
(8.9.2019, 16:38)
Asinějakávadná
(5.9.2019, 22:42)
Straba
(15.8.2019, 14:44)
Biskup z Bath&Wells
(9.8.2019, 10:09)
obr
obr obr obr
obr
Dveře
Tilda
Šeromor
Liesko_vec
JEDNA noc
Semtex
obr
obr obr obr
obr

Profesor John
Pavel D. F.
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr