:: Preludsnenia ::
 
 autor: VanillaSky 18.09.2020, 15:11 
 
...
 
„Tak som znova prišiel. Určite si si myslela, že už neprídem. Po tolký krát. Ale som tu. Predsa som Ti sľúbil, že budem chodiť každý deň. A ja čo sľúbim to aj dodržím aj keby..., aj keby sa nič nezmenilo.“
Viktor odvrátil tvár od Sarah a v očiach sa mu zaleskli slzy. Závesy na oknách boli stiahnuté napriek tomu, že vonku bol pekný slnečný deň.
„Počkaj chvíľu miláčik, idem odostrieť tie nemožné závesy. Nechápem prečo ich nechávajú zatiahnuté, takto sem neprenikne ani kúsok slnka a tepla. Asi si myslia, že je to aj tak jedno. A tam vonku je tak krásne.“
Podišiel k oknu, odostrel hrubú hnedú látku. Do izby sa razom vliali slnečné lúče
a presvetlili celú izbu.
„Hned je to lepšie. Vonku je dnes ozaj nádherný deň. Aj ked je už pomaly polovica oktobra za nami počasie sa vydarilo. Ešte otvorím okno, nech cítiš aj vôňu jesene. Dnes dokonca spievajú vtáčiky. Priam ako keby išla znova jar.“
Viktor otvoril okno, zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu a chvíľu postál pred ním.
V izbe sa už pomaly nedalo dýchať. Mal pocit, že sa zadusí. No možno to nebolo len tým. Toto si musím s niekym vybaviť, pomyslel si a vrátil sa k Sarah. Sadol si blízko
k nej
a chytil ju za ruku. Bola studená, jej chlad mu prenikol až pod kožu.
„Čo to tu s tebou stvárajú? Prečo Ťa nechávajú takto v tme a zime?“ povedal nahlas, ale žiadna odpoved neprišla.
Začal jej jemne masírovať prsty, potom prešiel na dlane. Až pokým ich nemala teplé. Potom vstal, prešiel k jej nohám, odhrnul prikrývku a pokračoval v masírovaní chodidiel. Znova si sadol, zahľadel sa na jej tvár. Bola bledá a priesvitná ako papier. Infúzia jej pomaly kvapkala do žily a vtekala do nehybného tela. Do tela bez života.
Aj ked žila, bola vlastne akoby mrtva. Nebolo by potom lepšie keby...? Nie, tieto myšlienky musí zahnať. Musí ich odpratať do najtemnejšej časti mozgu, tam kde boli doteraz. No boli chvíle ako táto, kedy sa drali von ako mračná netopierov z jaskyne po súmraku.
Sarah bola krásna žena. Ešte aj teraz jej krása vystupovala do popredia, aj ked to už zdaleka nebolo také ako predtým. Jej dlhé, ako havran čierne vlasy, siahajúce až po pás a mierne sa vlniace, teraz boli ostrihané na krátko a neboli už ani také husté. Tvár bez jedinej chybičky, bola teraz vpadnutá a vystupujúce lícne kosti ešte podčiarkovali zmeny ktoré si vyberali svoju daň. Pery mala popraskané, ale oči, oči boli stále rovnaké. Väčšinou zavreté, no ked sa mu podarilo byť pri nej ked ich otvorila boli velké, hnedé, ako oči lane. Vystrašenej lane. Pamätal sa aké boli predtým. Stačilo sa do nich pozrieť a hned vedel aká je šťastná. Napriek všetkému boli ešte stále krásne.
„Otvor ich, no tak ich už konečne otvor, pozri sa na mňa a niečo povedz. Hocičo, len nech znova počujem ten Tvoj zamatový hlas.“
Ticho, nič iné, len ticho. Jediné čo bolo v izbe počuť bol jej dych. Mal chuť začať kričať, tak hlasno ako by len vládal. Možno by ju to prebralo. Ale čo by bolo potom? Bola by ešte taká ako predtým? Alebo by z nej bol úplne niekto iný. Po takej dlhej dobe by sa ani nečudoval. Ved koľko sa toho odvtedy zmenilo. Aj ked mal pocit, že len mimo nich. Akoby čas ktorý plynul šiel inou cestou a ich svet, ich život sa úplne zastavil. Každý deň to isté. O tom ked prišiel za ňou už ani nevraviac. Vždy ked vstúpil do tejto izby, uvidel ten istý obraz. To isté ticho...
„Ako veľmi by som chel byť s Tebou. Tam v tom Tvojom svete. Neviem aký je, ale je mi to jedno. Len aby som tu už nebol tak sám,“ povedal a vložil si hlavu do dlaní.
V tom začul slabý hlas.
„Bež k oknu.“
Najprv si myslel, že sa mu to len zdá. Ale po chvíli sa znova hlas ozval.
„Bež k oknu.“
Viktor zdvihol hlavu a poobzeral sa po miestnosti. Nikde nikto. Potom pozrel na Sarah. No tá mala oči stále zavreté a nejavila žiadne známky života. Ako na ňu hľadel opäť začul ten hlas.
„No tak, bež k oknu.“
Vstal a aj ked sa mu to zdalo šialené, poslúchol. Podišiel k oknu, zastal a otočil sa aby videl na celú miestnosť. Okno bolo otvorené dokorán, záclona odhrnutá, aby dnu prúdilo čo najviac svetla a tepla.
„Otoč sa smerom k oknu a skoč. Neboj sa ničoho, len mi dôveruj a skoč.“
Viktor pocítil neuveriteľný kľud. Ako keby zrazu z neho všetko opadlo a všetko to napätie čo ho ťažilo za posledné dva roky odvtedy čo Sarah upadla do komy bolo preč. Hlas mu povedal, aby mu dôveroval a on cítil, že môže spraviť to čo mu káže a že sa mu nič zlé nestane. Vyliezol na parapetnú dosku, zavrel oči a skočil. Začal sa vznášať
a letieť. Ked znova otvoril oči uvidel, že miesto rúk má krídla a telo pokryté hnedým perím. Na nohách mal ostré pazúry. V okamihu sekundy sa premenil na sokola.
A nielen on bol tým čo prešiel zmenou. Rozhliadol sa po okolí, miesto domov a ulíc uvidel úzky kaňon pomedzi ktorý sa kľukatila nekonečná rieka. Všade bolo plno zelene, nad sebou mal oblohu bez jediného mráčika a vládol tu božský kľud. Nevedel kam má ísť, jednoducho sa nechal unášať prúdom. Dokonca sa mu ani nezdalo divné čo sa stalo. Bral to ako úplne prirodzenú vec. Ako keby dovtedy nič iné nebolo a on bol odjagživa sokolom bez obmedzenej volnosti.

Takto letel stále dalej až prešiel celý kaňon. Dostal sa na rozsiahle priestranstvo, pod sebou mal teraz lúky, polia, malé potôčiky, ktoré sa uberali rôznymi smermi. Navôkol sa rozprestieral veľlý les. Pozrel sa napravo, hlavu otočil smerom dole a uvidel zámok. Aj ked bol dosť vysoko, zbadal pred ním neakú ženu. Vedla nej stál muž a rozhadzoval rukami. Vyzeralo to ako keby sa o niečom hádali. Sokol sa spustil nižšie. Teraz celkom dobre videl na ženu. Niečo ho k nej ťahalo. Bola mládá, asi dridsaťročná, oblečené mala dlhé zamatovo bordové šaty. Mala čierne až po pás dlhé vlasy, volne rozpustené. Hnedé, veľké oči. Prizrel sa lepšie na jej tvár. Ale ved ja ju poznám, pomyslel si.
To je... to je predsa Sarah. Kde sa tu vzala a kde som sa tu vzal ja?
Čím bol bližšie, tým viac ho to ťahalo k nej. Vtom sa pozrela smerom hore a uvidela ho.
„Aha, tam je, vrátil sa. Predsa sa vrátil. A Ty si mi vravel, že už nepriletí. Že sa nadobro stratil,“ povedala Sarah mužovi stojacemu vedla nej. „Idem si vziať rukavicu, aby mohol zosadnúť na ruku.“
Muž sa usmial, no len čo Sarah odišla jeho tvár sa úplne zmenila.
„Hlúpy vták, ako je možné, že sa znova vrátil?“ vravel si pre seba. „Ved som ho predsa vystrašil a to poriadne. Ešte teraz mám pred sebou ten obraz, ako sa zúfalo snažil uletieť čo najrýchlejšie preč. Zdá sa, že sú naozaj na seba až moc naviazaní. Akoby neako prepojení, ako povedala Nikol.“
Nikol? Aká Nikol, ved to je predsa Sarah, moja milovaná žena. No dalej už nemal čas premýšlať. Sarah, alebo Nikol, ako ju volal ten nazlostený muž plný pretvárky, sa už vracala naspäť.
Na jednej ruke mala koženú rukavicu a v druhej píšťalku. Chytila ju do oboch rúk, priložila si ju k ústam a začala na nej hrať. Hudba ktorá sa šírila po okolí bola nádherná. Akoby jej tony ani nevylúdila žena, ale neaký nadpozemský tvor. Ved aj hudba znela tak, až nadpozemsky krásne a tajomne. Ako keby ani nemala byť určená pre tento svet a sem sa dostala len náhodou.
Sokol omámený jej krásou začal pomaly klesať k zemi. Priamo k žene čo tak nádherne hrala. Nikol prestala hrať, odložila píšťalku a zvolala: „Seth, pod sem. No tak pod, neboj sa. Aká som rada, že si sa vrátil.“
Sokol vycítil, že to volá jeho. Aj ked bol ešte stále prekvapený čo sa to deje. Chcel
sa predsa stretnúť so Sarah, ktorá už dosť dlhý čas leží v kome. Kam sa to teda dostal?
V tom to pochopil. Teda aspoň si myslel, že to chápe. Bol s ňou, ako si to želal, ale
v inom čase v inej dobe v inom svete než v akom žili teraz. Tuná bol jej manžel úplne niekto iný a on bol len akási zábavka na chvíle volna. Všetko bolo ale lepšie ako nič. Hlavne
že znova môže byť s ňou aspoň takto. Nezáleží na tom, že je pre ňu len akousi hračkou, ked ona je konečne pri vedomí.
Ešte pár krát zakrúžil nad ženou, pričom zletel vždy o niečo nižšie, až pristál na ruke ktorú mu nastavila. „Určite musíš byť poriadne unavený a hladný,“ prihovorila
sa mu, „hned Ťa zanesiem do izby, prisnesiem Ti jesť a potom si odpočinieš.“
Vošla do zámku a točitým schodiskom sa rozbehla do izby. Ešte predtým zavolala Sedrika, sluhu ktorý mal na starosti aby mal Seth vždy čerstvé mäso, nech prinesie ten najlepší kus ktorý má prichystaný. Aj ked od doby čo sa Seth stratil prešlo už dosť dlhé obdobie, Nikol dbala na to, aby mal každý deň prichystanú potravu. Nechcela sa zmieriť s tým, že by ho už nikdy nemala vidieť, že by sa ho už nikdy nemohla dotknúť. Znamenal pre ňu veľmi vela. Daroval jej ho jej otec, ešte ako mláda, ktoré našiel vypadnuté z hniezda. Takže ho vlastne vypiplala a bola s ním skoro stále. Dokonca mal velkú klietku priamo v jej izbe. Jej manželovi sa to nepozdávalo, vedela, že by sa ho najradšej zbavil. Snažil sa svoj hnev síce skrývať, ale pred ňou neutajil nič. Poznala ho až moc dobre. Vedela aj to, že ani ju vlastne nemá rád. Jediné na čom mu záležalo
a prečo si ju vzal, bol jej veľký majetok. Jediným šťastím v tomto svete, bez lásky bol Seth. Potom čo o ňom dlhé mesiace nič nevedela už skoro ani nevychádzala z izby. Dnes to bol jeden z mála dní kedy išla aspoň na chvíľu von. A oplatilo sa, keby tak neurobila, Seth by pravdepodobne letel dalej. Po celý čas jeho neprítomnosti mala akýsi zvláštny pocit, že sa s ním niečo deje. Ako keby bol niekde inde v akomsi inom svete...

Prešlo pár dní kým sa Nikol odvážila zobrať Setha dalej ako len do blízkeho okolia zámku. „Pôjdem sa prejsť k jazeru,“ oznámila ráno Raulovi.
„Len bež, dnes je tak krásne, bolo by škoda to nevyuziť,“ odvetil Raul. Už od návratu Setha rozmýšlal ako by sa ho zbavil. Teraz mal dobre premyslený plán a práve nastala vhodná doba na jeho realizáciu.
„Ty so mnou nepôjdeš?“ spýtala sa, ale v kútiku duše si priala aby nešiel.
„Nie miláčik, ja musím niečo povybavovať. Ale Ty si to pekne uži. Potom ked sa vrátite, porozprávaš mi ako ste sa mali. Berieš predsa aj Setha, či nie?“
„Beriem, už je najvyšší čas aby sa poriadne preletel.“
„Máš pravdu, tak sa uvidíme neskôr.“
Raul sa ešte raz zahladel na Setha, čo ho len utvrdilo v tom, aby uskutočnil svoj plán. Niekedy mal pocit, že ho ten vták pozoruje a číta jeho myšlienky. Ale dnes tomu bude koniec. Musí to spraviť poriadne, nie ako minule. Nikol bude síce smútiť, no smútok ju iste časom prejde a už nikto nebude stáť medzi nimi.
Nikol sa prezliekla, vzala Setha na koženú rukavicu a vybrala sa s ním von. Raul ešte chvíľu vyčkal, zobral si luk a šipy a pobral sa za nimi.

Ked prišla Nikol k jazeru, dala Sethovi z hlavy dole čiapočku a pustila ho. Sethe vzlietol a rolnička na jeho nohe sa rozcinkala. Bol to posledný zvuk ktorý Nikol počula ešte dlho potom. Stále jej znel v ušiach. Ked Seth vyletel vyššie, no ešte nebol príliš vysoko aby sa nedal zostreliť, Raul ktorý ich sledoval, vyšiel z úkrytu. Postavil sa tak, aby ho Nikol nezbadala, prichystal si luk, šíp, napol tetivu a vystrelil. Sethovo zasiahnuté telo sa strmhlav rútilo k zemi. Raul potešený tým čo videl sa pobral preč. Nikol podišla
k Sethovi a s očami zastretými od sľz si k nemu klakla. Seth ležal nehybne na zemi
a ona si v tej chvíli neželala nič iné, len byť s ním. Byť s ním tam v jeho novom svete, kam ona nemala prístup.

Na postely v nemocničnej izbe ležal muž. Žena ktorá sedela pri ňom mu rukou odhrnula z čela prameň vlasov.
„Kedy sa už toto všetko skončí? Ako dlho to ešte potrvá? Toto predsa nemôže byť koniec, ešte je toho tak vela čo by sme mohli spolu prežiť,“ zašepkala Sarah
a pobozkala Viktora na ústa.
Možno v nádeji, že sa predsa len preberie. No nestalo sa nič. Viktor nadalej nehybne ležal na posteli. Len záclona na okne sa nebadane pohla a Sarah zacítila na tvári slabý vánok. Ten akoby rozhýbal neakú pomyselnú zvonkohru, ktorá po miestnosti vylúdila zmes tonov píšťaly a rolničiek. Pri pohlade do okna uvidela dvoch majestátnych dravcov, ako sa ladne vznášajú pod belasou oblohou...
 
Vytisknuto v systému SASPI.cz