:: V pohári s vodou ::
 
 autor: Idea 16.01.2021, 4:25 
 
Krátka metaforická poviedka o vnútorných pocitoch možno každého z nás.
 
A tak som sa utopila v pohári...
No a čo?!
Nemohla som dýchať. S pribúdajúcim časom mi čosi pľúca stláčalo čoraz viac a viac. Kašľala som, nádych.. nebol. Stratil sa.
Bola som v pohári topiaca palculienka čakajúca, že dostane krídla a vyletí zo skleneného väzenia. Sklo pohára bolo klzké, nemohla som sa oň oprieť, ale s posledný dychom som preplávala na druhý okraj a chytila sa červenej plastovej slamky. A držala som sa. Silno. Veľmi silno. Už ma boleli nielen pľúca, ale aj končeky všetkých prstov. Cítila som ako sa mi na ich konci hromadí krv. Vedela som, že ešte kúsok a dostanem silný krč. No nemohla som sa pustiť. Spoliehať sa, že ma unesú bublinky v tekutine, ktoré hojným počtom stúpali na hladinu bolo nemožné. Nikdy sa už nespolieham na iného, na nič. A bublinky sú zradné (!) ako vzduch, čo dýcham, ako voda čo pijem...
Bola som sama v pohári. V pohári položenom na drevenom stolci pri ktorom bol položený ovládač od televízora a notebook. Videla som jeho blikotajúcu obrazovku... A nejaké písmená, obrázky... No nikto pri ňom nesedel, neexistovala šanca, že by bol niekto v tejto chvíli smädný a mal záujem o tento pohár. O mňa. A tak som sa stále len držala slamky a čakala. Sama som nevedela na čo. Tá bezmocnosť, ktorá sa mi v tej chvíli motala hlavou a sťahovala mi žalúdok neviditeľnými nitkami spôsobila, že som sa rozplakala. Slzy tiekli nie potokom. Boli rozvodnenou riekou, dravou bystrinou. Plakala som plakala a plakala. Bola som osamotenou smutnou topiacou sa palculienkou...
Neviem ako dlho som sa mojej červenej plastovej záchrany držala. Neviem čo sa stalo medzitým... Pamätám si už len to, ako som cez zaslzené oči uvidela cez sklo pohára akúsi siluetu... Blížila sa ku mne..k poháru. Bola veľká, ako obor. Ta silueta vyzerala presne ako ja, len bola oveľa oveľa väčšia. Akýsi megačlovek. Natiahol sa rukou po pohári. Tekutina v ňom sa rozbúrila a s pokojnej vody sa stalo rozbúrené more, ktoré ma svojimi vlnami hádzali z jednej strany na druhú. Slamka sa taktiež hýbala, necítila som už žiadnu stabilitu. Zrazu prišiel veľký náraz a ja som sa zošmykla zo slamky a spadla do vody. Kričala som, prosila o záchranu, no vedela som, že je to márne. Bolo to skôr len pre moje zbytočné konštatovanie, že som urobila všetko preto, aby som sa zachránila... Zrazu som počula výkrik tej siluety. Pohár sa prudko naklonil a smeroval smerom na zem. Bola to neuveriteľná rýchlosť. Už som sa nemusela ničoho držať, akoby som lietala. Ale smerom nadol...

Viac si už nepamätám. Opäť čierna tma v mojej mysli. Prebudila som sa v plytkej kaluži, celá mokrá. Všade boli kúsky skla. Obrovské kusy skla, niektoré boli aj vyššie ako ja.

Rozbil sa pohár.

A ja som bola zrazu slobodná. Doráňaná, mokrá, unavená, ustráchaná, no slobodná. A sama. Stála som tam a dívala som sa na tu skazu vôkol mňa. Bola som šťastná a smutná zároveň. Mohla som ísť kam som len chcela, len som nemala za kým. Rozbehla som sa. Prvým smerom ktorý mi ukázali moje oči. Bežala som zo všetkých síl, nehľadela som na nič, ani dopredu, ani dozadu. Bežala som, bežala, bežala... Ale...

TMA

[i]"Potkla sa o kúsok skla z pohára. Potkla sa tak nešťastne, že svojím telom dopadla na jeho ostrú hranu... Teraz už bola dokonalo slobodná. Voľná aj zo svojho tela.."[/i]
 
Vytisknuto v systému SASPI.cz