:: Sarkofág Otca ľudí - prológ ::
 
 autor: rarach 18.01.2021, 15:03 
 
 
Ľadový vietor sa pomedzi škáry tisne dovnútra izbietky. Vetchý, možno päťdesiatročný muž si ani neuvedomuje, že v kozube temer vyhaslo. Zaneprázdnený prácou, nevníma okolitý svet, tobôž tak chlad nastupujúci medzi kamennými múrmi.
Celú myseľ mu upútava predmet na stole. Sleduje ho divými očami, presne ako každý deň za niekoľko posledných rokov. Občas čosi stlačí, zahundre, napne mozgové závity a vyziabnutým prstom naberie odvahu znovu čosi stlačiť. Dokola deň po týždni a mesiace za rokmi.
Ale dnes jeho rozrušené srdce bije rýchlejšie. Nehundre a nekľaje. V triaške nemôže uveriť vlastným očiam. Trpezlivosť mu vyjavila čosi, čo mu predtým vždy uniklo. Opatrne klesne do dubového kresla.
Je táto chvíľa vôbec skutočnosťou? Časť života obetoval kvôli nej. Ešte nevie, či sa stane skutočnosťou. A bojí sa to zistiť. Sedí bez pohnutia a zhlboka vdychuje mrazivý vzduch.
Hodinu, dve? Rozhorúčené vnútro upokojiť nemožno.
Pozbiera posledné zvyšky psychických síl, pripravený na všetko. Ďalší neúspech ho zdrví. Nie je najmladším, koľko času mu zostáva, ak by to nevyšlo ani dnes? Čierne myšlienky na okamih zaženie nádejou – čo ak možno práve dnes a teraz? Potom každá jedna sekunda jeho úsilia dostane zmysel a pred ním sa roztvoria dvere netušených možností.
Nádej ho prinúti načiahnuť sa z kresla. Svoju ruku vidí ako v sne; už sa rozhodol, v letku sekundy nevníma jej pohyb. Stlačí gombík, či čo to je, o ktorom dlho premýšľal.
A potom?
Okamih. Hneď v tom ďalšom muž stratil vedomie. Od blaha. Práve ho obliala vlna netušených možností. Aspoň sa tak v poslednom záblesku myšlienky nazdával.

Zasnežený svet za oknom zatiaľ plynie nerušene ďalej. Ľudia mu vzdorujú najlepšie, ako len môžu. Jeho drsnosť a krutosť im však zachádzajú pod nechty. Vystavení nedostatku, hladomorom, mrazom, smrteľným chorobám bez uzdravujúceho lieku, stali sa obozretní k sebe navzájom.
Všetko iné a cudzie je nositeľom strachu, život neúmerne krátky. Túžby treba vtesnať do mladosti, pripomínajúcej rýchlo odkvitajúci kvet. Šestnásť, pätnásťročné dievčatá, ba i mladšie, zvyknú porodiť svoje prvé dieťa. Väčšina tridsaťročných má skoro celý život za sebou, opotrebovaní muži i ženy sa s neodkladnou nástojčivosťou začínajú pripravovať na smrť.
Tá je prítomná všade. V neistom svete, od útleho detstva na každom kroku sprevádza ich myslenie. Práve preto, na rozdiel od ľudí našej doby, ju nepovažujú za čosi „iné“ a „nejasné“, výsostne oddelené od bežnej každodennosti. Viera a úplná odovzdanosť do vôle božej tvoria záštitu, ako tejto neistote čeliť. Bezohľadné právo silnejšieho a bezbrehé násilie sa miešajú so zbožnosťou. Mysle, opantané poverami a legendami, riadia sa zvykmi, ktoré, ak sa o nich dočíta a dopočuje človek z nášho sveta, často v ňom vyvolajú úsmev svojou zdanlivou nezmyselnosťou. Nechápe im a ani ich nemôže pochopiť, hoci práve oni odzrkadľujú spôsob, ako najzáhadnejšia vec na svete – ľudské vnútro – zápasí so sebou samým a vzdoruje svetu, v ktorom sa znenazdania ocitlo.
To všetko zastrešuje túžba po hrdinských činoch a láske, akú ospevujú potulní bardi v rýmovaných eposoch. Bohatí a mocní, bezvýznamní, chudobní, každý sa snaží o jedno – prežiť. Nový deň je novou výzvou, mnohí kráčajú na hrane.
Tento svet sa v niečom podobá tomu nášmu, v niečom je ale úplne iný a ak by ste doň mali možnosť vstúpiť, šokoval by. A pritom, všetci z neho pochádzame, lebo sa stratil v našej prítomnosti. Avšak ešte prv, než doznel, než sa rozplynul a uvoľnil miesto, žil vlastným „tu a teraz“. Za priepasťou priestoru a času možno dýcha nanovo, nemajúc strach z budúcnosti...

◄▪►

Povolaním som psychiater. Požiadali ma, aby niekoľko riadkov v úvode pochádzalo i odo mňa, a cez všetky námietky nakoniec predsa len plním prianie svojej drahej priateľky Elien, ktorá má hlavnú zásluhu na tvorbe tejto knihy.
Pred istým časom ma lekárska prax priviedla k prípadu, ktorý vlastne spustil celú reťaz vedúcu až k nej. Skontaktoval sa so mnou brat, povedzme brat Olivier, dávny známy z čias, keď sme dni pomerne ľahkomyseľne márnili večernými flámami a neskorým vyspávaním, aby sme potom počas skúškového obdobia všetko doháňali v nepredstaviteľnom strese a náhlosti.
Olivier bol vtedy našim kráľom, predstava, že preruší právnické štúdium a vstúpi do mníšskeho rádu, zdala by sa nám prinajmenšom absurdná ako tvrdenie, že sa Sovietsky zväz rozpadne skôr, než budeme promovať.
Život plynul a človek si postupne zvykol na oboje. Olivierova tvár v spomienkach trochu pobledla; počas stretnutí spolužiakov sme sa pri predstave, ako oblečený v habite spieva na chóre, smiali čoraz menej a i zážitky, ktoré sme s ním ako s nádejným právnikom prežili, sa nebadane zlievali do čohosi neforemného, so sladko-horkou príchuťou nostalgie za prežitými časmi.
O to väčšie prekvapenie mi spôsobil Olivierov list. (Dodnes tak trochu opovrhuje modernejšími komunikačnými prostriedkami a v podstate ani netuším, či ich regula jeho rádu mníchom bežne povoľuje.) List mi neprišiel do ordinácie, ale na súkromnú adresu mojich rodičov, ktorú si Olivier pamätal ešte zo študentských čias. Okrem vrelých pozdravov a nefalšovanej zvedavosti, ako sa mi darí, hlavným dôvodom, prečo mi písal, bol „nezvyčajný človek, ktorého Pán poslal do našej opatery“.
Olivier ma so súhlasom svojho opáta požiadal, aby som sa prišiel pozrieť na istého chorého, opatrovaného v hospici patriacom kláštoru. Pravdu povediac, nie celkom štandardná prosba a žiadosť v jednom by ma za iných okolností nechali chladnými. Adresáta by som zdvorilo odkázal na niektorého z mojich kolegov, pôsobiacich v danom departmente. Ale predstava stretnutia s Olivierom ma nadchla. Nadviazal som s ním telefonický kontakt (asi na piaty pokus – mnísi majú svojské poňatie o plynutí času) a nechal na ňom, aby vybavil všetko potrebné. O niekoľko dní po jeho liste som sadol do auta – celé sa mi to spojilo s vítaným výletom do kraja, kde príroda poskytuje pravý balzam pre človeka nasiaknutého hektickosťou veľkomesta.
Toho roku bola jar upršaná. Keď som z vnútra auta cez daždové nitky prvý raz uzrel biele múry kláštora a hospicu, zarazil ma, a vždy potom zarážal zvláštny majestátny pokoj, ponurosť na rozhraní živého a život presahujúceho, nehybná stálosť; ako kladivo búšili do človeka prichádzajúceho „z von“ a počas celého pobytu, ktorý sa k môjmu údivu predĺžil tak, že som zrušil všetku prácu v Paríži, som sa ani raz nezbavil pocitu, žeby na mňa nehľadela vlastná obmedzenosť chápať a plne kontrolovať svoj život.
Po úvodnom zvítaní, keď sme si s Olivierom povedali všetko a pre krátkosť dokopy nič, ma zaviedli k príčine celej návštevy. Bol to muž, zhruba tridsaťročný, s popáleninami na väčšine povrchu tela. Ako bezdomovca ho zapálili akýsi výrastkovia, pričom v nemocnici mu aspoň dočasne zachránili život. O človeka bez zdravotného poistenia prebral zodpovednosť hospic. Uhradil výdavky za liečebné náklady a vytvoril podmienky, aby muž mohol dôstojne zomrieť. Toto všetko som vedel už z Olivierovho listu. Nechápal som len dôvod, prečo k zomierajúcemu volali psychiatra.
 
Vytisknuto v systému SASPI.cz