:: Malosť mravca ::
 
 autor: VanillaSky 17.01.2021, 3:32 
 
...
 
Všade bola tma. Teda skoro tma. Len chabé

prebleskovanie svetla, mihajúce sa občas

v priestore. A telá, plno tiel. Lezúcich jedno cez

druhé. Alebo za sebou v zástupe. Každý sa niekam

ponáhľal, poniektorí niečo niesli. Ďalší išli len tak na

prvý pohľad bezcieľne, no to bolo len zdanie. Všetci

mali vopred určený presný smer a presnú úlohu

ktorú museli vykonať.


Poniektorí boli aj tam... nevedel ako má to miesto

nazvať. On tam nikdy nebol. S ním sa ani nikto moc

nerozprával. Jediné čo dostával, boli príkazy, ktoré

musel vykonať a za to dostal prídel jedla, ktorý mu

nie vždy stačil. Akurát čo občas počul boli útržky

rozhovorov od iných, ktorí sa medzi sebou ešte

bavili. Matne si spomína na jedno slovo, ktorým

nazvali miesto kam chodia. Svet... ale ako môže byť

ešte jeden svet? Ako môže byť niečo iné ako je

toto? Ako by mohol byť svet vo svete? Mohlo by

byť ešte niečo iné? Prelínajúce sa s týmto tu?

Nejaká iná cesta, ako je táto? Iný zmysel života?



Keď aj áno. Ak tí od ktorých niečo také začul,

hovorili pravdu, jemu to môže byť aj tak jedno. Je

predsa väzeň. Odsúdený doživotne tu stráviť zvyšok

svojich dní. Vlastne celý svoj život, odvtedy čo sa

narodil, až doteraz, bol iba tu.



Niekedy rozmýšľala čo urobil. Čo vykonal, ešte pred

začiatkom jeho prvého dňa života. Pri vyslovení

slova život, sa musel zasmiať. Veď aký je len toto už

život. Ak bola pravda, to čo ešte počul o tom

druhom svete, tak toto bolo horšie ako smrť.



Vedel, že tak by nemal vravieť. Mal by byť vďačný

za všetko. Vďačný za to, že môže myslieť... aj keď

niekedy už nemal na to silu a najradšej by mal myseľ

prázdnu, ako bol poväčšine jeho život.

Vďačný za to, že cíti... no jeho pocity boli zmätené.

Z toho čo tu videl, počul a hlavne z dotykov.

Dotyky boli časté, ale chladné a hlavne neosobné.

Slúžili len na výmenu informácii o tom, čo a kde

treba urobiť. Letmý dotyk od niekoho o ktorom ste

vlastne ani nevedeli, ako sa volá. Prišiel, odišiel...

a medzi tým krátkym spojením a okamihom bola


nádej. Nádej na to, že možno teraz. Teraz nastala tá

chvíľa kedy ste konečne stretli niekoho s kým to

bude iné.



Niekoho s kým si nevymeníte len krátku informáciu,

ale s kým sa budete môcť porozprávať o hoci čom,

alebo byť len tak vedľa seba a mlčať. Mlčať spolu

a nie sám...



Občas počul aj niečo o tom, aký je ten druhý svet.

Na jednej strane nevedel, či by v ňom vôbec vedel

žiť. No potom mu niečo našepkávalo, že ak by sa

tam mohol dostať, bolo by to, ako keby tam žil

večne. Ten pocit zo všetkého nového, by ho natoľko

očaril, že by ani nemal čas myslieť na to, že vlastne

ani nevie, ako sa má správať.



Ako by mal riešiť nové situácie o ktorých nič nevedel,

ako precítiť všetky tie nové pocity zo všetkého

naokolo. A nakoniec, ako komunikovať s tými čo

tam žijú. S tými, čo vedia o svete, tam mimo jeho

sveta. O svete o ktorom nemá ani tušenia, ako sa

v ňom žije.



Väzeň nemá právo to vedieť. Pomyslel si a v tom

zacítil chvenie. Najprv slabé, pri ktorom sa triaslo

iba jeho telo. No vzápätí sa chvenie menilo na niečo

silnejšie, čo otriaslo celým jeho svetom, všetkým čo

doteraz mal a jediným čo poznal.



Steny naokolo začali meniť svoj tvar. Posúvali sa do

strán, alebo sa ich časti úplne rúcali. Všade

nastal chaos a panika. Telá všetkých naokolo sa

miesili jedno cez druhé. Narážali do seba a potom

sa zase nekontrolovateľne presúvali z miesta na

miesto. Všade vládol krik a zmätok.



Ani on sa už nevládal udržať na mieste. Akokoľvek

sa snažil, nemal už síl sa brániť pred týmto všetkým.

Nevedel čo sa to zrazu deje. Hádam nastal koniec

sveta? Koniec tohto bezútešného väzenia v ktorom

doteraz bol? Myslel si, že bude chcieť bojovať.

Bojovať o to posledné, čo mu ešte ostalo a to bol

jeho holý život. Lebo nič viac už nemal. Ale už nemal

síl. Nemal síl ani na to, aby sa aspoň pokúsil urobiť

niečo preto, aby žil. Nemal silu, lebo už dávno ju

nemal z čoho čerpať. A tak sa nechal len unášať do

neznáma. Nechal sa strhnúť prúdom udalostí, ktoré

ho možno nakoniec dostanú z tejto letargie

a konečne príde vytúžená smrť.



Všetko sa s ním točilo, telom narážal do iných tiel

a do stien. Aj keď naokolo bola všade tma, zavrel si

oči a snažil sa nemyslieť už na nič. V tom všetko

prestalo. Už sa nič naokolo netriaslo a jeho telo sa

zastavilo.



Všade bolo ticho a tma. Neodvažoval sa otvoriť oči.

No kdesi vo svojom vnútri cítil, že je tam. Tam v tom

inom svete o ktorom sa len s akousi pokorou v duši

odvážil snívať vo svojich nočných snoch. Len v nich

prežíval všetko to čo sa dozvedel od tých, čo v ňom
už boli.




Už nemohol čakať. Nemohol strácať ani minútu

na viac. Musel sa odhodlať a začať konečne žiť.

Nadýchol sa a otvoril oči. Podľa rozprávania hneď

vedel kde je. Bol v lese. V jednom zo svetov vo

svete, ktoré sa ešte rozprestierali za ním. A každý

z tých svetov mu ponúkal nespočetné množstvo

možností. Vo svete tak veľkom, že svojou veľkosťou

ešte zdôraznil jeho malosť. Malosť mravca.
 
Vytisknuto v systému SASPI.cz