:: Sprievodca ::
 
 autor: Jera Igor 03.06.2020, 2:12 
 
 
Sprievodca čakal na autobusovej zastávke v Nitre a premýšľal nad dňom ktorý ho práve čaká. Bolo pol siedmej hodine a autobus pomaľovaný rôznymi farebnými reklamami zastavil pri ňom. Bol už plný turistov do Budapešti a keď sa otvorili dvere privítal ho organizátor, kňaz Štefan.
Muži si podali ruky a už chceli nastúpiť do vnútra, aby sa predstavili cestujúcim. Pred autobusom zastavila dodávka z nápisom inšpekcia práce. Kňaz zo sprievodcom zostali stáť pred autobusom a čakali čo sa bude diať. Z dodávky vystúpili dvaja muži v zelených oblekoch a jeden z nich pristúpil bližšie ku hlavným dverám kde práve obaja stáli.
“Prepáčte, že Vás musíme zastaviť. Mohli by sme si pohovoriť s pánmi šoférmi?“
Šoféri vystúpili, odišli z inšpektorom stranou a začali mu predkladať papiere ktoré si inšpektor zobral do dodávky a prezeral si ich.
Cestujúci pozerali na scénu najskôr zo záujmom, no po pol hodine čakania už začali byť všetci nervózny a nahlas začali kritizovať inšpektorov.
Situáciu sa snažil upokojiť kňaz.
“Viem, že takýto začiatok nášho výletu sme si nikto nepredstavoval. Možno to tak ale malo byť a toto zdržanie bolo v Božom pláne, ktoré nás možno uchránilo od niečoho zlého. Možno sme sa vyhli nejakej havárii, alebo inej nebezpečnej situácii a Boh nám takouto cestou pomohol, aby náš výlet dobre dopadol. Tak Vás prosím, snažte sa na toto zdržanie nemyslieť a tešme sa spolu na dnešný deň, ktorý nám dúfam víde a odnesieme si z neho veľa pekných zážitkov a budeme naň ešte dlho z úsmevom spomínať.“
Autobus konečne odštartoval a sprievodcovi začalo dochádzať že bude mať kopec práce aby postíhal prejsť z turistami všetky pamiatky, ktoré mal zapísané v zmluve. Pomyslel si, že síce bude musieť prechádzať jednotlivé turistické okruhy rýchlejšie ako mal v pláne, ale zo svojimi dlhoročnými skúsenosťami v turistickom priemysle, by to mal všetko stihnúť.
Zápisník v ktorom si zapísal časové údaje, podľa ktorých sa hodlal v daný deň riadiť boli už za časovým limitom, ale povedal si,že sa bude plán snažiť dostihnúť aj za cenu kratšieho rozchodu, ktorý mali turisti sľúbený.
Predstavil sa cez mikrofón, oboznámil cestujúcich z plánom a povedal im aké pamiatky uvidia. Jeho príhovor začal z odôvodnením, prečo je dobré spoznávať Maďarskú kultúru a aké nové poznatky všetkým prinesie poznávací výlet po Budapešti. Medzi rozprávaním kňaz otvoril fľašu domácej jabĺčkovice a ponúkal účastníkom zájazdu na uvoľnenie atmosféry. No do spevu nikomu nebolo.
Turisti na príhovor začali šomrať. Ukázalo sa že protimaďarská nálada panuje v autobuse aj napriek tomu, že ľudí do tohto zájazdu nikto nenútil a zaplatili si zaň pomerne dosť peňazí, tridsať eur na osobu.
Sprievodca si túto skutočnosť neuvedomil a pokračoval vo svojich opisoch Veľkého Maďarska. Rozprával o Maďarských panovníkoch, ich víťazstvách a rozširovaní ríše.
Zdalo sa, že cestujúci si prestávali všímať sprievodcov výklad a prebrali sa až keď zavtipkoval o jednej časovej udalosti, v spojitosti zo Slovenským politikom Mikulášom Dzurindom.
“Ako sa volal ten malý cigánik? Dzurinda! tak to bolo v tom období!“ Autobus nachvíľku ožil.
Prvá zastávka bola na polovici cesty, medzi Nitrou a Budapešťou, v Komárne. Prestávka pätnásť minút mala slúžiť na odbehnutie na toaletu a malo sa pokračovať ďalej. Nie všetci účastníci zájazdu sa však prispôsobili tomuto časovému limitu a tak nastalo ďalšie zdržanie.
Sprievodca túto skutočnosť ignoroval a spolu z kňazom sa dohodli že výlet dokonca obohatia o ďalšiu zastávku v Budapešti, ktorou bola jazda metrom. Kňaz sa prihovoril cez mikrofón a informoval cestujúcich že táto jazda bude uhradená z rezervy, ktorá zostala z peňazí poskytnutých na tento výlet.
Musel samozrejme ešte niečo doplatiť, ale ďalšie peniaze už od cestujúcich pýtať nechcel a tak to zaplatil sám. Dúfal že týmto skutkom vynahradí cestujúcim čas ktorý dovtedy stratili.
Po troch hodinách jazdy v zle klimatizovanom autobuse boli ľudia radi, že konečne vchádzali do Budapešti.
Sprievodca im už zdialky ukazoval bájneho Maďarského vtáka Turula, o ktorom povedal tradujúcu sa historku, pripomínajúcu Mojžišov príchod do zasnúbenej zeme.
Ukazoval na každom rohu nejaké pamiatky, spomínal názvy Maďarských hrdinov a panovníkov. Mesto bolo avšak tak zaplnené kultúrnymi pamiatkami že cestujúci nevedeli, kam sa majú pozerať.
Budapešť bola krásna, počasie vyšlo a slnko vysielalo svoje spaľujúce lúče na všetkých ľudí.
“Nasaďte si šiltovky zoberte si vodu na dve hodiny a nezabudnite si fotoaparáty.“ povedal a všetci vyrazili hore schodmi, za červenou šiltovkou a Slovenskou vlajočkou pripevnenou na anténe od rádia, ktorou sprievodca mával počas celého dňa.
Po vyjdení hore schodmi dal svojej skupine rozchod na desať minút, aby mohli ísť všetci na toaletu, poprípade začali z fotografovaním a kupovaním suvenírov. Výmenný kurz forintov, oproti euru bol naozaj biedny, čo si všimli všetci hneď, ako uvideli že pohľadnica stojí stopäťdesiat forintov.
Desať minút ubehlo ako voda, avšak na mieste opäť neboli všetci. Sprievodca trošku stratil nervy a rázne povedal: “Dohodli sme sa na určitú hodinu a tak to treba rešpektovať, pohneme sa ďalej aj bez ostatných, oni nás doženú.“
Pridal do kroku a začal si uvedomovať že plán ktorý si stanovil nemá šancu pri toľkých zdržaniach stihnúť. Presunul sa k prvému bodu a odrecitoval si naučenú poučku. Ľudia sa k danému miestu ešte nedostali a už sa ponáhľal k ďalšiemu bodu a tak znova a znova, až sa niektorým turistom začala strácať Slovenská vlajočka z očí.
Turisti boli zložený prevažne zo starších ľudí, z ktorých niektorý dokonca museli používať paličku na podopieranie sa, avšak zo sebazaprením aj títo starčekovia a starenky nakoniec sprievodcu dobehli ku Budinskému hradu, kde práve prebiehala výmena stráži.
Vojaci pochodovali za zvukov bubnov a trubiek tak dokonale, že bola radosť sledovať túto veľkolepú udalosť.
Po tomto predstavení sa avšak sprievodca ešte stále neuspokojil s priebehom výletu a navzdory šomraniu turistov, pokračoval vo svojom rýchlom tempe za ďalšou kultúrnou pamiatkou. Vytiahol si bloček a odškrtával si miesta kde už boli. Zdalo sa, že s niekým súťaží a prvú cenu vyhrá ten, kto si prezrie všetky pamiatky v Budapešti v čo najkratšom čase.
Čas plynul a ľuďom sa vytvárali na nohách otlaky od neustáleho chodenia.
“Nemali sme byť už dávno v tom sľúbenom metre?“ ozývalo sa davom. Turisti si chceli už sadnúť a začínali si robiť zábavu zo sprievodcu a jeho vlajočky, z ktorou neustále mával. On si však ničoho nevšímal a pokračoval vo svojej práci.
Po zopár nachodených kilometroch sa skupina konečne dostala do mestského metra. Kňaz nakúpil lístky, ľudia sa rozdelili do troch vozňov a vyrazili. Podľa pokynov mali všetci vystúpiť na ôsmej zastávke z názvom Hősök tere. V kabínke boli zastávky aj z ich názvami postupne rozpísané a tak nikto nemal problém s tým, že kde to vlastne vystupujú. Na štvrtej zastávke avšak všetkých cestujúcich z vozňov vypoklonkovali s tým, že ďalej sa nejde. Tak to vyrozumelo aspoň tých pár ľudí, čo vedelo trochu po Maďarsky.
Skupina pokračovala na určené miesto autobusovou hromadnou dopravou a väčšina ľudí si začínala uvedomovať, že takto sa zájazd nevedie. Isté vyvedenie z mieri bolo poznať už aj na kňazovi, ktorý celý zájazd organizoval. Nikto mu nemal za zlé, všetci vedeli, že zlý priebeh výletu nie je jeho vinou.
Keď sa skupina dostavila na námestie hrdinov, ľudia ako keby už zabudli, že prišli obdivovať kultúrne pamiatky. Jedna paní, ktorá sa dovtedy držala vzadu sa prišla sťažovať pánu farárovi.
“Pán farár, je to na Vás, viem že za to nemôžete, ako to prebieha, ale zariaďte prosím Vás, aspoň pol hodinový rozchod. Tento pán tak strašne ponáhľa, že mi postarší ani nevieme čo hovorí k tím pekným sochám.“
Sprievodcu táto pani v tú chvíľu úplne ignorovala, napriek tomu, že stál hneď vedľa pána farára.
Začal sa červenať a uvedomil si že mu deň nevyšiel. Premýšľal nad tým, že by sa ľudia mohli začať sťažovať a on by mohol prísť od svojho zamestnávateľa o finančný bonus, ktorý mal podľa zmluvy sľúbený. Spomalil a pri každej pamiatke počkal, pokým príde celá skupina a až vtedy začal rozprávať o danej historickej pamiatke. Snažil sa využiť humor a prirovnával sochy starých Maďarov ku veľmi škaredým ľuďom. Avšak, už bolo neskoro. Ľudia boli z poznávacieho výletu tak vyčerpaný, že už iba čakali kým autobus odštartuje a oni sa konečne vrátia domov, na rodné Slovensko.
Bol už večer, sedem hodín, keď ľudia spálený od slnka a uťahaný od celodennej chôdze s minimálnym odpočinkom, nasadli do ešte horúcejšieho autobusu ako predtým a vyrazili.
Sprievodca sa cestou prihovoril turistom už len pár krát. Bolo mu to všetko ľúto a zdalo sa, že už len jeho hlas ľudí rozčuľuje.
Kňaz otvoril ďalšiu fľašku domáceho, ako to urobil aj ráno, prechádzal po autobuse a ponúkal ľudí. Tento krát sa však už začalo aj spievať a po únavnom dni sa konečne ľudia upokojili a snažili sa oddýchnuť si. Pred Nitrou sa sprievodca odhodlal ešte raz vziať mikrofón a svojským spôsobom sa ospravedlniť. Slovo prepáčte, ale nezaznelo. Ľudia mu zatlieskali, poďakovali sa mu a sprievodca o chvíľu vystúpil.
Zážitok to bol predsa len neopakovateľný, poučný z hľadiska kultúrneho ale aj ľudského.
Sprievodca sa naučil, že občas treba zastaviť rozprávanie a aj trochu počúvať a skupina turistov sa naučila, že ak niečo chcú, treba o to najskôr požiadať a nečakať, že sa to stane len tak.
 
Vytisknuto v systému SASPI.cz