obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Láska je jako Opera. Člověk se tam nudí, ale vrací se tam."
Gustav Flaubert
obr
obr počet přístupů: 2915371 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39507 příspěvků, 5743 autorů a 390396 komentářů :: on-line: 4 ::
obr

:: Odi et amo 2 ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Odi et amo
 autor Mon publikováno: 16.11.2011, 19:39  
On je monštrum a verí v dobro ľudí. Prišiel, aby začal nový život.
Ona je človek a ľuďom neverí. Uteká, aby zabudla na svoj starý život.
 

Bol to nádherný deň. Slnko svietilo už od rána a vábilo každého, aby vyšiel von čo i len na pár minút. Neodolal ani on a kým ostatní sedeli pred televíziou a smiali sa na nejakej komédii, on vyšiel z domu, ktorý bol teraz ich novým domovom.
„Dobré ránko, pán sused!“ mávala mu zo záhradky domu oproti staršia pani. Iba zo slušnosti jej kývol na pozdrav a radšej rýchlym krokom vykročil po dlhej ulici.
Hoci sa im suseda zdravila od prvého dňa, ako ju spoznali, nemohol sa zbaviť zlého pocitu, že ak sa s ňou zblížia, stane sa niečo zlé. Vždy sa to začínalo pekne, ale potom prišlo odhalenie a ľudia zabudli, ako sa k nim správali predtým. Preto sa radšej vyhýbal akémukoľvek bližšiemu kontaktu nielen s ňou, ale so všetkými ľuďmi.
Ľudia.
Freddie si pri myšlienke na nich povzdychol.
Sú tak slabí, tak naivní, každý deň ich pozoroval, ako sa ženú za svojim cieľom, ktorý možno ani nebol ich vlastný cieľ. Nehladiac na iných, žijú si svoj stereotypný život bez snahy zmeniť ho. Každý si hrabká na svojom vlastnom pieskovisku a nestará sa o niekoho iného. Freddie si nepamätal, že by ľudia boli takí aj predtým a títo noví ho desili viac než tí, s ktorými sa stretol pred rokmi.
Svet, v ktorom žili teraz, sa mu už nepáčil tak, ako ten predtým. No čas sa nedal vrátiť a chyby, ktoré ľudia spravili, sa už nedali napraviť. Minulosť postupne zapadala prachom a ľudia pomaly zabúdali na to, aké to bolo byť ľuďmi.
Freddie začínal čoraz častejšie pochybovať o tom, že by ich ľudia prijali. A čím dlhšie pozoroval nových ľudí, tým si bol istejší, že nikdy nebudú môcť žiť v ľudskej spoločnosti v pokoji a mieri. Starý svet ich vyhnal a ten nový ich nikdy neprijme.
Striebrovlasý muž kráčal bezcieľne ulicami mesta, až prišiel k parku. Ľudia kráčali sem a tam. Niektorí si vychutnávali krásne počasie, iní sa s mobilmi pri uchu hnali nevedno kam. Páriky, ale aj jednotlivci sedeli na lavičkách a bol tu dokonca starček, ktorý hádzal konár malému psíkovi. Freddie sa pousmial, keď začul radostný detský smiech a pohľadom zablúdil tým smerom. Skupinka detí sa naháňala pomedzi stromy a zvuk ich hlasov sa niesol parkom ako nejaká hudba.
Hoci sa vždy, keď prišli do nového mesta, obával, že ľudia si ho hneď všimnú, odhalia ho a budú na neho čudne pozerať a ukazovať si prstom, nikto sa pri ňom ani len nezastavil. Ale aj napriek tomu, mal pocit, akoby ho niekto pozoroval. Blúdil pohľadom po ľuďoch v parku, ale zdalo sa, že nik mu nevenoval jedinú chvíľku svojho času.
Všimol si ju až po chvíli. Sedela na lavičke v mikine, ktorá jej bola určite o dva čísla väčšia, s kapucňou stiahnutou hlboko do tváre. Napriek tomu, že nevidel jej oči, tušil, že ona je ten neželaný pozorovateľ. Sledoval, ako si potiahla z cigarety, ktorú držala medzi prstami, a lenivo vydýchla dym.
Zamračil sa. Nevedel, čím to je, ale akosi mu do tej celej atmosféry v parku nepasovala. Bolo to, akoby ju niekto vystrihol z iného sveta a nalepil sem. Náhle mu prišlo až neuveriteľne ťažké odtrhnúť od nej pohľad, no náhly výkrik akejsi starej ženy ho k tomu donútil.
Všetko sa udialo príliš rýchlo. Stihol si všimnúť akurát muža, ktorý okolo neho prebehol s čiernou kabelkou v ruke, a starenku so slzami v očiach, čo beznádejne hľadela za mužom.
„Chyťte ho, prosím, pomôžte!“ prosíkala, ale nikto si ju nevšímal, nikto sa pri nej nezastavil. Akoby tam ani nebola, akoby sa ani nič nestalo.
Freddie sklonil hlavu a od zlosti zovrel ruky v päsť, cítil, ako ním prúdia silné emócie. Zlosť, sklamanie, nepochopenie, smútok. Adrenalín sa šíril jeho telom a on vedel, že ak nechce, aby ho odhalili, mal by sa upokojiť alebo utiecť, ale bolo mu to jedno. Jediné, o čo sa v tej chvíli staral, bola tá starenka, ktorej nikto nechcel pomôcť.
Keď zdvihol pohľad zo zeme, ani sám nevedel prečo, ale zadíval sa na dievča, ktoré predtým upútalo jeho pozornosť. Stále tam sedela, tak perfektne sa nehodiac na to miesto. Cítil jej pohľad a vedel, že vidí to, čo sa snažil ukryť. Jeho žiarivo žlté oči, jeho predĺžené nechty na rukách. Videla to a len tam ďalej sedela a pozorovala ho.
Nevydržal to. Bez mihnutia oka sa rozbehol za mužom, ktorý tak bezcitne okradol starú ženu. Bolo mu jedno, čo si o ňom iní mysleli. Bolo mu jedno, že práve porušil jedno pravidlo, ktoré sám zaviedol. Bolo mu jedno, že ho to dievča videlo tak, ako ho žiadny človek vidieť nemal.
Nebál sa, že by toho zlodeja nedobehol. Predsa len bol rýchlejší ako ľudské stvorenia. Keď zabočil do uličky, kam utekal muž, už sa nemusel báť odhalenia a nechal svoju podstatu kompletne predrať sa na povrch.
Jeho koža nebrala sivastý odtieň, zreničky sa úplne vytratili, jeho oči sa zmenili na zmes žiarivej žltej a nechty sa mu predĺžili. Jeho rýchlosť sa ešte zrýchlila a muža dobehol o pár sekúnd. Schytil ho za plecia a prudko ho sotil o stenu starej budovy. Mužovi náraz vyrazil dych, vydesene sa na Freddieho zadíval a kabelku pustil z rúk.
„Už to nikdy neurob,“ precedil pomedzi zuby striebrovlasý muž a zohol sa po kabelku. „Nebudúce ťa nenechám len tak ľahko ísť.“
Než stihol muž niečo povedať, Freddie sa rozbehol preč.

Pršalo. Len pred pár hodinami jasná obloha bola teraz temná a nad mestom sa vznášali ťažké mraky. Ulice sa vyprázdnili a tých pár ľudí, čo na nich ostalo, sa ponáhľalo niekam ukryť. Jedna osoba však kráčala pomalým krokom, a hoci v ruke niesla dáždnik, neskryla sa pred kvapkami. Dážď jej zmáčal vlasy a oblečenie, kvapky jej stekali po tvári, no ona si to nevšímala.
Kaya bola presvedčená, že existujú dva typy ľudí. Niektorí cítili len vlhkosť, ale iní cítili dážď. A ona patrila k tým druhým. Milovala prechádzky v daždi a nevadilo jej, že bola celá premočená. Práve naopak - zbožňovala dotyk kvapiek na tvári.
Kráčala a nevnímala okolie. Premýšľala o mužovi, ktorého videla v to doobedie v parku. Bol iný. Iný ako ostatní. Všimla si ho hneď, ako vstúpil do parku a od tej chvíle od neho nevedela odtrhnúť pohľad. Nikdy ju žiaden človek nezaujal takým spôsobom. Ale potom sa niečo zmenilo, on sa zmenil. Z tej diaľky si nevšimla všetky zmeny, ale jeho oči jej utkveli v pamäti. A od chvíle, čo sa rozbehol za zlodejom, nevedela sa zbaviť myšlienky na neho. V prvej chvíli si myslela, že sa s ňou hrá len jej fantázia, ale čím viac o tom premýšľala, tým si bola istejšia, že videla správne.
Stratená vo vlastných myšlienkach prišla až do parku, kam chodievala každý deň. Vždy tam len tak sedela, fajčila a sledovala ľudí. Nevidela zmysel v tom uponáhľanom živote. Ten chlad a nezáujem nenávidela. Stále sa niekam hnať, akoby mali vždy málo času. Žiadne emócie, žiadny relax, len samý stres a obavy.
Náhle spomalila, lebo na lavičke v parku, niekto sedel. Strieborné vlasy videla už z diaľky, rovnako aj klobúk, ktorý mal stiahnutý hlboko do tváre. Spoznala ho hneď.
Zastala pár krokov od neho. Zdalo sa, že si ju nevšimol. Sedel tam, dažďové kvapky ho zmáčali a on tam len nehybne sedel a hľadel niekam pred seba. Váhavo ho pozorovala a premýšľala, či sa má priblížiť alebo pokračovať v ceste a nechať ho tam len tak moknúť.
Kaya netušila prečo, ale z neznámeho dôvodu ju to k nemu ťahalo. Nedokázala len tak odísť a nechať ho tam. Rozčuľovalo ju to, že náhle k niekomu cítila sympatie, hoci ľudí neznášala.
Podráždene odfrkla a vykročila k mužovi na lavičke. Neistými krokmi prišla až k lavičke a zastala. Muž vycítil jej prítomnosť a zdvihol k nej pohľad.
Jeho oči mali farbu čokolády, nie ako vtedy v parku. Kaya začala pochybovať o svojej normálnosti, lebo zjavne sa s ňou v parku hrala jej fantázia. Takmer sa zahanbila nad svojou naivitou. Samozrejme, veď ľuďom sa len tak nemení farba očí z hodiny na hodinu.
Roztvorila dáždnik a bez slova ho podala mužovi na lavičke. Chvíľu tam len tak stáli, dívajúc sa jeden druhému do očí, až muž nakoniec váhavo zdvihol ruku a zobral od nej dáždnik.
Kaya sa na neznámeho muža pousmiala, strčila si ruky do vreciek a vykročila preč.

Nemala vo zvyku chodievať do barov, nie to ešte na diskotéky. Ako tínedžerka tam zopárkrát zavítala, ale nikdy nerozumela tým, ktorí každý víkend mierili po zotmení do týchto podnikov len preto, aby sa na druhý deň prebudili s bolesťou hlavy a nepamätali si meno osoby, spiacej vedľa nich. Aký to malo zmysel? Bolo to len chvíľkové zabudnutie na neveselú existenciu, v ktorej boli uväznení a nevedeli z nej von.
Kaya nenávidela miesta, kde sa to ľuďmi len tak hemžilo. Hudba, ktorá hučala všade, kam sa človek pohol, ju rozčuľovala a vďaka pohľadom, ktoré ju sledovali, odkedy vošla do baru, sa cítila ako lovená zver.
Už pri bare, kde takmer vyfackovala príliš prítulného alkoholika, sa sama sebe čudovala, prečo vôbec prijala pozvanie Susan. Možno preto, že Susan bola jedna z tých mála ľudí, ktorých k sebe Kaya pustila. Možno preto, že nevydržala to neustále prosíkanie, ktorým ju Susan mučila už pár dní.
Sedela pri stole, zatiaľ čo ostatní tancovali niekde na preplnenom parkete. Pred ňou stál poloprázdny, či poloplný pohár akéhosi miešaného nápoja, za ktorý sa zaručila Susan. Vraj, keď ho ochutná, už nikdy nebude chcieť nič iné. Kaya o tom pochybovala.
Keď mala pocit, že tá istá pesnička hrá už snáď tisíci raz, postavila sa a aj s pohárom zamierila k bočnému vchodu.
Ovial ju studený nočný vánok a Kaya sa chrbtom oprela o stenu. Z vrecka nohavíc vytiahla krabičku cigariet a zapálila si. Keď do seba vtiahla dym a po chvíli ho opäť vydýchla, cítila sa o niečo lepšie. Odpila z pochybného drinku, ignorujúc pálčivú chuť alkoholu.
Počula, ako sa dvere baru otvorili a znovu zatvorili, ale nevenovala tomu veľkú pozornosť. Až kým, nevycítila, že ju niekto pozoruje. Kútikom oka sledovala tackajúceho sa muža, ktorý stál neďaleko od nej a už len z jeho úsmevu vycítila problémy.
„Hej, kráska, nevideli sme sa už niekde?“ prehovoril k nej opileckým hlasom a jazyk sa mu plietol, takže koniec vety zanikol v čudnej spleti písmenok.
„Je to možné,“ odpovedala bez záujmu, „preto tam už nechodím.“
Muž sa dotackal až k nej, jednou rukou sa oprel o stenu a naklonil sa ku Kayi. „Ale, ale... Slečinka ma ostrý jazýček.“
Bol tak blízko nej, že cítila jeho dych na líci. Jej telo stŕplo, lebo už dokonale poznalo situáciu. Kaya sa inštinktívne odtiahla od muža, nepokúsila sa však utiecť, lebo akosi dúfala, že nebude musieť.
„Čo keby si teraz išla pekne so mnou a spravíme si nezabudnuteľnú noc,“ šepol muž a prstami jej prešiel po líci. Kaya na neho vzdorovito a znechutene zazrela, pokrútila hlavou a vykročila späť k dverám od baru.
„A čo keby si mi dal jednoducho pokoj,“ povedala a načiahla sa po kľučke. Dvere však už nestihla otvoriť. Po chrbte jej prešiel mráz a skôr cítila, ako počula, keď sa muž pohol za ňou. Veľkou rukou ju schmatol za rameno tak silno, že z úst jej unikol bolestivý ston. Jediným prudkým pohybom ju potiahol k sebe. Kaya sa zatackala, pohár jej vypadol z ruky a rovnako aj cigareta, ktorou sa ešte stihla popáliť na dlani. Chrbtom narazila do mužovej hrude, ten neudržal rovnováhu a obaja skončili na zemi. Kaya dopadla na chrbát a muž spadol na ňu. V prvom momente jej to vyrazilo vzduch z pľúc, ale potom sa jej v hlave rozsvietil červený výkričník a ona začala vyplašene kopať, škriabať, nevediac, či trafila muža alebo vzduch.
Bolestivý výkrik niekde nad ňou ju povzbudil a ona sa bránila ešte ohnivejšie, až sa jej nakoniec podarilo zo seba zhodiť muža. Ihneď sa prevrátila a začala sa na všetkých štyroch plaziť čo najďalej od toho chlapa.
„Ty sviňa,“ zafučal, chytil ju za lýtko a stiahol k sebe. Kayi sa podlomili ruky a tvárou vpred spadla na betón. Pred očami sa jej na pár sekúnd zahmlilo. Párkrát zažmurkala, lebo vedela, že ak stratí vedomie, neskončí to pre ňu najlepšie.
„Nechaj ma,“ dostala zo seba zadýchane a znovu vykopla niekam za seba. Jej chodidlo sa dostalo do kontaktu s niečím tvrdým a uličkou sa ozvalo slabé puknutie, nasledované bolestivým zavitím.
„Môj nos, ty sviňa malá, toto budeš ľutovať,“ zaziapal muž, vyštveral sa nad ňu, chytil ju za boky a pretočil na chrbát. Kaya si inštinktívne prekryla rukami tvár, ale muž jej ruky chytil do jednej svojej a pritlačil na betón nad jej hlavu. Na tvár, krk a tričko jej dopadli kvapky teplej krvi, ktorá vytekala z jeho nosa.
„Prosím,“ zavzlykala, ale muž ju nepočúval. Zdvihol druhú dlaň a udrel ju do tváre. Kaya zavzlykala, mala pocit, že jej muž rozbil snáď celú lebku.
„Prosím,“ zopakovala zlomene a do očí sa jej nahrnuli slzy. Nedokázala sa na muža pozerať, prišlo jej zle z toho, keď cítila ako jej rukou zašiel pod tričko. Pevne zavrela oči a dúfala, že čoskoro sa to celé skončí.
Náhle však pocítila, ako váha muža, ktorou ju pritláčal na chladný betón zmizla. V prvom momente sa neodvážila ani len pohnúť. Náhle sa cítila neuveriteľne vyčerpaná, bolelo ju celé telo, ale predovšetkým jej hučalo v hlave. Konečne sa nadýchla a opatrne otvorila oči, ale namiesto opitého chlapa, sa nad ňou skláňal niekto iný.
Kaya sa pokúsila zaostriť. Rozoznala klobúk, strieborné vlasy lemujúce tvár, ktorá bola ukrytá v tieni. Ale v tom momente si všimla žlté oči, ktoré na ňu ustarane hľadeli.
„Ty...“ Šepla, no potom sa jej svet pred očami rozplynul v temnote.


 celkové hodnocení autora: 94.8 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 0 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 0.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 1.0 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 2 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 13 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Šíma 16.11.2011, 19:38:33 Odpovědět 
   Zdravím.

Tak přeci... Setkali se za nepříliš pěkných okolností, kdy ona přitahovala k sobě ty nejpodivnější existence, jakoby sloužila jen jako panenka k ukojení mužského chtíče. Jeden by řekl, že jde o klasické schéma přežívání dívky (ženy) v pro ni nepřirozeném prostředí, ve kterém (či ze kterého) ji zachrání docela nevšední hrdina (jeden by řekl, že se onomu komiksovému klišé nejspíš nevyhneme). Ať je to jak chce, i tvorové, kteří byli (snad) kdysi lidmi mají duši a pocit spravedlnosti (zatímco ostatní lidé přihlížejí bezpráví, oni zasahují). Jsem zvědav, co z tohoto setkání vykvete (zda půjde o lásku, nebo jen vzájemnou náklonnost, čili souznění). Ona je jiná (jako sněženka v nehostinném poli zasypaném sněhem) a on (bytost nepodobná člověku - nejspíš výsledek nějakých vědeckých pokusů). Uvidíme v dalším díle! Nebudu spekulovat a přeji hezký večer. Držím palce (nejen autorce, ale i hlavním postavám).
 ze dne 08.12.2011, 11:51:51  
   Mon: Zdravím :)
Oneskorene ďakujem za publikáciu :)
Sama ešte neviem, ako sa rozhodnem ich vzťah rozvíjať. Rada by som sa vyhla klišé, ale mám pocit, že sa tomu jednoducho nevyhnem.
V jednej z kapitol sa určite dotnem aj toho, kto to vlastne tieto bytosti sú. Odkiaľ sa vzali, čo chcú, prečo sú na svete. :)
Ešte raz ďakujem :)
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
Livinginthedream
(7.12.2019, 22:31)
Antonio
(25.11.2019, 23:53)
Albína Alba
(25.11.2019, 01:02)
Amy
(23.11.2019, 22:43)
obr
obr obr obr
obr
Krásnozkáza
Notreal
Liška a Motýl
Ulf
Jsi v nás
Tonyend
obr
obr obr obr
obr

Tydlibrky čuli brk
Centurio
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr