|
|
|
|
|
:: Na SASPI.cz je právě 39711 příspěvků, 5825 autorů a 392904 komentářů :: on-line: 1 ::
|
 |
|
:: Malosť mravca ::
Příspěvek je součásti workshopu: Mravenec
| ... |
| |
|
|
Všade bola tma. Teda skoro tma. Len chabé
prebleskovanie svetla, mihajúce sa občas
v priestore. A telá, plno tiel. Lezúcich jedno cez
druhé. Alebo za sebou v zástupe. Každý sa niekam
ponáhľal, poniektorí niečo niesli. Ďalší išli len tak na
prvý pohľad bezcieľne, no to bolo len zdanie. Všetci
mali vopred určený presný smer a presnú úlohu
ktorú museli vykonať.
Poniektorí boli aj tam... nevedel ako má to miesto
nazvať. On tam nikdy nebol. S ním sa ani nikto moc
nerozprával. Jediné čo dostával, boli príkazy, ktoré
musel vykonať a za to dostal prídel jedla, ktorý mu
nie vždy stačil. Akurát čo občas počul boli útržky
rozhovorov od iných, ktorí sa medzi sebou ešte
bavili. Matne si spomína na jedno slovo, ktorým
nazvali miesto kam chodia. Svet... ale ako môže byť
ešte jeden svet? Ako môže byť niečo iné ako je
toto? Ako by mohol byť svet vo svete? Mohlo by
byť ešte niečo iné? Prelínajúce sa s týmto tu?
Nejaká iná cesta, ako je táto? Iný zmysel života?
Keď aj áno. Ak tí od ktorých niečo také začul,
hovorili pravdu, jemu to môže byť aj tak jedno. Je
predsa väzeň. Odsúdený doživotne tu stráviť zvyšok
svojich dní. Vlastne celý svoj život, odvtedy čo sa
narodil, až doteraz, bol iba tu.
Niekedy rozmýšľala čo urobil. Čo vykonal, ešte pred
začiatkom jeho prvého dňa života. Pri vyslovení
slova život, sa musel zasmiať. Veď aký je len toto už
život. Ak bola pravda, to čo ešte počul o tom
druhom svete, tak toto bolo horšie ako smrť.
Vedel, že tak by nemal vravieť. Mal by byť vďačný
za všetko. Vďačný za to, že môže myslieť... aj keď
niekedy už nemal na to silu a najradšej by mal myseľ
prázdnu, ako bol poväčšine jeho život.
Vďačný za to, že cíti... no jeho pocity boli zmätené.
Z toho čo tu videl, počul a hlavne z dotykov.
Dotyky boli časté, ale chladné a hlavne neosobné.
Slúžili len na výmenu informácii o tom, čo a kde
treba urobiť. Letmý dotyk od niekoho o ktorom ste
vlastne ani nevedeli, ako sa volá. Prišiel, odišiel...
a medzi tým krátkym spojením a okamihom bola
nádej. Nádej na to, že možno teraz. Teraz nastala tá
chvíľa kedy ste konečne stretli niekoho s kým to
bude iné.
Niekoho s kým si nevymeníte len krátku informáciu,
ale s kým sa budete môcť porozprávať o hoci čom,
alebo byť len tak vedľa seba a mlčať. Mlčať spolu
a nie sám...
Občas počul aj niečo o tom, aký je ten druhý svet.
Na jednej strane nevedel, či by v ňom vôbec vedel
žiť. No potom mu niečo našepkávalo, že ak by sa
tam mohol dostať, bolo by to, ako keby tam žil
večne. Ten pocit zo všetkého nového, by ho natoľko
očaril, že by ani nemal čas myslieť na to, že vlastne
ani nevie, ako sa má správať.
Ako by mal riešiť nové situácie o ktorých nič nevedel,
ako precítiť všetky tie nové pocity zo všetkého
naokolo. A nakoniec, ako komunikovať s tými čo
tam žijú. S tými, čo vedia o svete, tam mimo jeho
sveta. O svete o ktorom nemá ani tušenia, ako sa
v ňom žije.
Väzeň nemá právo to vedieť. Pomyslel si a v tom
zacítil chvenie. Najprv slabé, pri ktorom sa triaslo
iba jeho telo. No vzápätí sa chvenie menilo na niečo
silnejšie, čo otriaslo celým jeho svetom, všetkým čo
doteraz mal a jediným čo poznal.
Steny naokolo začali meniť svoj tvar. Posúvali sa do
strán, alebo sa ich časti úplne rúcali. Všade
nastal chaos a panika. Telá všetkých naokolo sa
miesili jedno cez druhé. Narážali do seba a potom
sa zase nekontrolovateľne presúvali z miesta na
miesto. Všade vládol krik a zmätok.
Ani on sa už nevládal udržať na mieste. Akokoľvek
sa snažil, nemal už síl sa brániť pred týmto všetkým.
Nevedel čo sa to zrazu deje. Hádam nastal koniec
sveta? Koniec tohto bezútešného väzenia v ktorom
doteraz bol? Myslel si, že bude chcieť bojovať.
Bojovať o to posledné, čo mu ešte ostalo a to bol
jeho holý život. Lebo nič viac už nemal. Ale už nemal
síl. Nemal síl ani na to, aby sa aspoň pokúsil urobiť
niečo preto, aby žil. Nemal silu, lebo už dávno ju
nemal z čoho čerpať. A tak sa nechal len unášať do
neznáma. Nechal sa strhnúť prúdom udalostí, ktoré
ho možno nakoniec dostanú z tejto letargie
a konečne príde vytúžená smrť.
Všetko sa s ním točilo, telom narážal do iných tiel
a do stien. Aj keď naokolo bola všade tma, zavrel si
oči a snažil sa nemyslieť už na nič. V tom všetko
prestalo. Už sa nič naokolo netriaslo a jeho telo sa
zastavilo.
Všade bolo ticho a tma. Neodvažoval sa otvoriť oči.
No kdesi vo svojom vnútri cítil, že je tam. Tam v tom
inom svete o ktorom sa len s akousi pokorou v duši
odvážil snívať vo svojich nočných snoch. Len v nich
prežíval všetko to čo sa dozvedel od tých, čo v ňom
už boli.
Už nemohol čakať. Nemohol strácať ani minútu
na viac. Musel sa odhodlať a začať konečne žiť.
Nadýchol sa a otvoril oči. Podľa rozprávania hneď
vedel kde je. Bol v lese. V jednom zo svetov vo
svete, ktoré sa ešte rozprestierali za ním. A každý
z tých svetov mu ponúkal nespočetné množstvo
možností. Vo svete tak veľkom, že svojou veľkosťou
ešte zdôraznil jeho malosť. Malosť mravca.
|
|
|
|
|
|
|
|
celkové hodnocení autora:
99.2 %
|
|
přidat autora k oblíbeným |
|
| hodnotilo celkem autorů: 8 |
komentovat příspěvek
|
|
| autorské hodnocení: 1.0 |
uložit příspěvek
|
|
| známka poroty:
[ - ] |
tisk příspěvku |
|
| počet komentářů: 14 |
zaslat vzkaz autorovi
|
|
| počet shlédnutí od publikace: 38 |
výpis autorského hodnocení |
|
|
|
| |
|
|
|
|
|
 |
|
| © 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena |
|
|
|
|
|
