obr obr obr
obr
uživatel 
heslo 
» Registrace autora
» Zapomněli jste heslo?
obr
obr obr obr
obr
» Novinky
» Právě vyšlo
» TOP 20 díla
» Články
» Literární almanach
obr
obr obr obr
obr
» Próza
» Poezie
» Výstřely do tmy
» Příručka publikování
» TOP 20 autoři
» Vyhledávání
obr
obr obr obr
obr
» Workshopy 
» Fórum 
» SASPI Chat! (1)
» FAQ
obr
obr obr obr
obr
» Knihovna autorů SASPI
» Redaktoři on-line
» Technická podpora
» SASPI team
» Odkazy
» Spolupráce
» Knihkupectví
"Je jen jediné štěstí v životě: milovat a být milován."
George Sandová
obr
obr počet přístupů: 2915543 obr

Adresa SAS E-mail © SAS Obecně platná pravidla Nápověda obr

:: Na SASPI.cz je právě 39807 příspěvků, 5772 autorů a 391765 komentářů :: on-line: 3 ::
obr

:: Hodinky ::

Příspěvek je součásti sbírky / knihy: Hodinky
 autor Jera Igor publikováno: 28.06.2014, 18:04  
Po dlhej dobe upravené hodinky
 

Jera Igor
Hodinky


Volám sa Michal Vážny a som chirurg.
Neberiem toto povolanie iba ako prácu, ale ako povinnosť a musím povedať že ma táto práca napĺňa.
Operácie bývajú väčšinou úspešné, ale vždy je tu riziko zlyhania ľudského faktoru.
Táto situácia sa mi ešte nestala, ale dnes večer, pri odchode z nemocnice, som sa nad tým zamýšľal.
Pravdu povediac, moc vecí na premýšľanie nemám.
Som dvanásť hodín denne obklopený nemocničným prostredím a také myšlienky jednoducho človeka stále obklopujú.
Kráčam, ako každý týždeň v piatok, nie domov z práce, ale za kamarátom Andrejom. Andrej je vynálezca a je do dosť uzavretý.
Mám v pláne mu dohodiť nejakú ženskú, pretože z toho jeho laboratória mu raz určite preskočí. Dúfam, že sa mi dnes podarí dostať ho von, od tých jeho prístrojov a pôjdeme do baru na pivo.
Mne po ťažkom týždni tiež určite dobre padne a ktovie, možno že v bare stretnem nejakú milú žienku aj ja sám.
Prišiel som ku dverám paneláku, kde má Andrej laboratórium.
Zvoním už tretí krát, ale Andrej sa stále neozýva.
Viem že je doma a tak ďalej čakám.
“Na toto som si už mohol zvyknúť,“ povedal som si sám, pre seba.

Po chvíľi sa z mikrofónu ozval Andrejov hlas:
“Počkaj dole, o chvíľku som u teba!“
Bolo mi to divné, ide von bez presviedčania.
Nevedel som, čo si mám o tom myslieť.
Za pár minút, možno sekúnd, Andrej vybehol celý vzrušený.
Keď som ho uvidel, bol plný nadšenia. Ešte som ho takého nevidel.
“Tak ideme do baru? “vyhŕklo z Andreja hneď z príchodu.
“Chcem ti niečo povedať, niečo úžasné.”
”Len nehovor, že si si konečne nejakú našiel!“
“Aká je? Ako sa volá? Kde pracuje?”
”Počkaj, všetko ti poviem keď si sadneme.”
Po príchode do baru bola čašníčka hneď u nás.
Objednali sme si dve pivá a rozhovor začal.
”No tak sa vymáčkni! Čo úžasne sa stalo? Keď si taký nadšený.“
”Najskôr sa ťa niečo spýtam, stalo sa ti niekedy niečo, že si si želal vrátiť čas a zmeniť tak danú udalosť? “
”No jasné! “ prisvedčil som.
“Také niečo asi zažil už každý.“
“Počúvaj Michal, posledné mesiace som pracoval na prístroji, nehovoril som ti o ňom, pretože by si ma vysmial, ale teraz je hotový a skutočne funguje!”
“O čom to hovoríš? “ Prerušil som ho.
”Vytvoril som prístroj, ktorý ti umožní zmeniť minulosť.”
”Počkaj ! Chceš mi povedať, že si vytvoril stroj času? “
”Viem, znie to ako príbeh zo science-fiction, ale ver mi prosím, všetko ti ukážem!
Ide o prototyp, nikomu som to ešte nepovedal. Tá firma, pre ktorú robím. Chce takmer určite použiť ten prístroj na vojenské účely a ja myslím že u teba bude mať určite lepšie využitie”.
Nechápavo som pozeral. Samozrejme som neveril tomu čo hovorí.
”Počuj, ja viem že nie si na kanadské žartíky, ale toto je fakt pritiahnuté za vlasy.”
”Dopi to pivo a vrátime sa do laboratória, ukážem ti, ako to funguje.”
Dopil som posledné pivo a hneď sme sa vydali nazad, cez ulicu do laboratória. Cesta bola síce krátka, ale pripadal som si divne.
“O čo mu ide?“ hovoril som si sám pre seba, ale bol som ticho. Nevedel som, čo si mám o tom všetkom myslieť. Vôbec som si nepripúšťal, že by to mohla byť pravda. Andrej sa celú dobu usmieval. Keď sme prišli do laboratória, zavrel za mnou dvere.
”Michal, na to aby si mi uveril, ti to nemôžem predviesť ja sám, pretože táto vec premiestni iba jednu osobu a navyše je dosť nebezpečné ju používať neuvážene.“
Počas toho ako rozprával, rozbaľoval škatuľku, ktorú mal vo vrecku nohavíc.
“Ide o nanotechnológie, takže prístroj nie je obrovský, ako si si možno myslel.”
Rozbalil niečo ako hodinky (cibulačky). Vyzerali, ako by ich nosil môj praded. Akurát tieto hodinky, mali akosi veľa tlačidiel, boli orámovane zlatým ornamentom. Keď Andrej otvoril vrchnák, hodinky začali vydávať tenký piskot. Niečo ako píšťalka na privolávanie psa.
“Ešte raz ti hovorím, ide o prototyp a vytvorenie niečoho podobného sa mi nemusí podariť. Tak na to dávaj bacha! Nie som nejaký dizajnér, ale myslím že o vzhľad tu nejde “
Povysvetľoval mi všetky funkcie, ktoré prístroj mal: zemepisné súradnice, čas a spúšťač, ktorého mi Andrej zakázal sa dotknúť.
”Počúvaj, stále ti neverím, ale ten tvoj stroj času sa dá nastaviť, len na sedem hodín vzad. Nemáš tam menšiu chybičku?”
”Presun v čase je možný maximálne sedem hodín do zadu a preto som do neho zabudoval toto obmedzenie už pri výrobe. Počítač mi ukázal, že nanotechnológia použitá v prístroji sa po viac ako ôsmich hodinách stáva nestabilná a následky takéhoto niečoho nechcem mať na svedomí. Riskantné je už samotné cestovanie v čase. Teraz je tam hodinová rezerva, takže ju musíš rešpektovať!
Prístroj použi len v prípade, keď sa to bude naozaj hodiť a nie keď ti náhodou ujde autobus !“
”Naozaj vtipné!”
Poznamenal som s kamennou tvárou.
”Teraz ti musím niečo vysvetliť, vždy musíš sledovať čas, pretože vrátiť sa môžeš iba na miesto v čase, kde nikto ďalší nebude. Tvoje telo v minulosti nezmizne, ale zmizneš ty sám, akonáhle zmizne dôvod, pre ktorý si v čase cestoval. Čo znamená, že zmizneš vtedy, keď zmeníš minulosť. Prosím ťa Michal, dobre uváž, kedy ten prístroj použiješ. Ani ja neviem aké následky to môže mať na teba, alebo okolie.”
“To ti teda pekne ďakujem.”
Andrej mi podal škatuľku z hodinkami a ja som si ju vložil opatrne do vrecka. Opatrne hlavne kôli Andrejovi, ktorý bol viditeľne v obavách, keď mi ju predával.
“ Neboj sa, budem sa riadiť tvojimi pokynmi, ale teraz už radšej pôjdem.”
Cestou od Andreja domov, som rozmýšľal, aké by to bolo zmeniť život, upraviť ho tak, aby mi vyhovoval.
“Čo všetko by sa dalo zmeniť.“
Bolo to fantastické, ale stále som tomu neveril. Potreboval som to vyskúšať.
Povedal som si, že za vyskúšanie nič nedám. Keď tomu budem veriť, možno sa to skutočne stane.

Na druhý deň ráno som hodinky vo vrecku úplne vypustil z hlavy, myslel som na každodenné povinnosti .
Je sobota a tým pádom jediný deň, kedy si môžem ísť povybavovať svoje veci a keďže ma už dlhšie neposlúchal mobil, povedal som si že si idem vybaviť nový.
U mobilného operátora mi ponúkli lacnejší telefón, s novým telefónnym číslom.
Najskôr som rozmýšľal nad tým, že ďalšie telefónne číslo mi bude zbytočné, ale lákava ponuka ma nakoniec presvedčila.
Po príchode domov, som telefón odskúšal a spokojný s dobrou kúpou, som starý pohodil na gauč. Už ma nezaujímal. Nový smartfón ma dostal množstvom aplikácii a dosť rýchlo som si zvykol na nový operačný systém.
Nedeľa a celý týždeň prešiel dosť nezaujímavo.
Žiadny vážny prípad sa nekonal a ja som bol spokojný zo svojim životom .
V piatok pri ceste za Andrejom som si spomenul na situáciu spred minulého týždňa.
Uvedomil som si, že hodinky mám stále vo vrecku. Po pár minútach chôdze som bol pri vchodových dverách.
Tento krát, na rozdiel od minulého týždňa, ma Andrej nenechal tak dlho čakať.
Otvoril ihneď ako som mu zazvonil a ja som vybehol hore po schodoch.
Andrej sa zdal byť poriadne zdesený. Celá miestnosť bola rozhádzaná, oblečenie bolo všade po zemi. Andrej bol narýchlo zbalený do dvoch cestovných tašiek.
“Použil si to ? “ spýtal sa ma.
”Nie , ale mám to u seba.”
”Dobre, nechaj si to, ale nikomu sa o tom nezmieňuj! Prišli na to, nejako zistili, že sa mi to podarilo vytvoriť a chcú to. Nevedia že to máš ty.”
Bol zadýchaný a ja som v tomto momente prestal pochybovať o funkčnosti stroja času.
”Čo budeš robiť? “spýtal som sa ho.
”Musím zmiznúť, poznám nejakých ľudí v Belgicku, pomôžu mi, ja sa z toho vymocem. Ale nehľadaj ma tam! Keď všetko utíchne, tak sa ti ozvem.”
”Dúfam, že vieš čo robíš!”
”Neboj sa, viem! Zbohom.”
Zabuchol dvere a vyšli sme z paneláku. Vonku čakal taxík, do ktorého Andrej nastúpil a cez otvorené okno mi ešte zavolal.
“Uvidíme sa !”
Ubehol týždeň, potom mesiac, dva mesiace. Rozmýšľal som, kde Andrej môže byť. “Stále sa neozval. Už je to taká dlhá doba !“
Cenné hodinky som opatroval ako oko v hlave. Neveril som nikomu a ničomu, radšej som ich nikdy neodkladal.
Ubehol ďalší mesiac a o Andrejovi stále žiadna zmienka. Mal som o kamaráta starosť a začínal som sa báť aj o svoj život. Hlavou mi prebiehalo množstvo situácii, do ktorých som sa mohol dostať a žiadna z tích predstáv nebola pekná.
Dnes som mal v ordinácii chlapíka, ktorý mal rozrezanú celú dlaň.
Vraj sa mu to stalo pri sťahovaní nábytku, ale razil z neho alkohol, takže neviem či mu mám veriť.
Nestarám sa o to .Ruku som mu zašil a tým moja úloha končí. Nemám rád takéto prípady. Začína mi chýbať poriadna zranenina. Je to síce morbídne, ale prestávam sa pri takýchto prípadoch cítiť ako chirurg. Keď mi sem nosia iba drobné poranenia, ktoré by si tí opilci mohli prelepiť aj sami. To by si zaslúžili!
“Konečne nejaký vážny prípad?“
Volajú moje meno, mám sa okamžite dostaviť na sálu. Ponáhľam sa. Na chodbe ma už víta rozzúrený pán.
Ako som sa dozvedel, brat raneného.
”Kde ste boli tak dlho ?
Môj brat tu môže pokojne aj zomrieť a Vám je to jedno!”
Nie je nič horšie, ako keď doktor počuje takéto slová, no už si na to začínam zvykať. Na sálu som vošiel celý nesvoj. Zdravotná sestra ma narýchlo oboznámila z pacientovým stavom.
“čas začatia operácie je sedem hodín trinásť minút.“
”Ach ta nešťastná trinástka!“
Pustili sme sa do toho.
Muž na posteli kričal od bolesti, čo ma iba ešte viac rozrušilo.Prikázal som sestre pichnúť pacientovy morfium.
Niečo takéto sa mi ešte počas kariéry nestalo, bol som natoľko rozrušený, že som sa začínal báť, že to nezvládnem. Snažil som sa ukludniť sa myslieť vyrovnane ale ruky som mal roztrasené ako pri svojej prvej operácii. Sestra mužovi vyčistila hlbokú reznú ranu, ale krv nešlo zastaviť. Ubehli dve hodiny zašívania, čistenia poranení a krvácanie nešlo dlho zastaviť.
Keď už situácia vyzerala byť ustálená a krv už nepresakovala cez obväzy, život obete automobilovej nehody sa zdal byť zachránený, ozvalo sa to dlhé, známe a nepríjemné pískanie. Ihneď sme začali oživovať. Avšak kardiopulmonálna resuscitácia nepomohla. Muž zomrel na zástavu srdca a ja som sa cítil byť vinný.
Zo zármutkom som to musel oznámiť rodine.

V prvom momente som myslel, že ma brat zosnulého zabije a v duchu som si myslel, že si to aj zaslúžim. No on si iba sadol na sedačku umiestnenú na chodbe a rozplakal sa.
Bolo mi na nič. Po chvíli prišla hlavná sestra a vysvetlila mi čo sa vlastne stalo. Ukázalo sa, že to bola moja vina, keby som svoje úkony vykonával pečlivejšie a rýchlejšie, nestratil by toľko krvi a muž mohol ešte žiť Ľudský faktor predsa zlyhal!
Šiel som na šatňu, sadol som si pri skrinky a nehybne som pozeral pred seba možno pol hodinu, keď som si zrazu uvedomil, že mám možnosť sa vrátiť späť a všetko tým napraviť.
Uvedomil som si, že som bol celý deň v nemocnici, kde ma stále obklopovali ľudia a nemôžem sa len tak objaviť niekde, vlastne kto vie či to bude vôbec fungovať. O chvíľu je polnoc. Pozriem na hodinky, ktoré mi majú zmeniť minulosť aj budúcnosť zároveň a vtom ma napadne riešenie.
“Nevrátim sa sem do nemocnice.” Otvoril som hodinky ktoré začali tenučko pískať a nastavil som bod návratu ku mne domov.
“No jasne, veď ja nemusím sám seba ani stretnúť. Jednoducho si zavolám z môjho starého telefónu, ktorý tam niekde leží a problém vyriešim.“
Nastavil som čas tak aby som sa informáciu o operácii dozvedel včas na to, aby som sa mohol pripraviť. Stlačil som vrchné tlačidlo a v tom momente z hodiniek vyšľahlo zelené svetlo, ktoré obklopilo celú miestnosť.
“Ešte som tu“ pomyslel som si.
V tom ma začala ruka v ktorej som hodinky držal nepríjemne mraziť, začala sa postupne strácať a ja som prestával vidieť zelené svetlo, ale začal som vnímať neznesiteľný chľad a tmu všade okolo mňa. Bol som ako v čiernej diere, ktorá ma stále pohlcovala a ja som nič nevidel. Keď zrazu, ako keď človek zabrzdí z kozmickej rýchlosti na nulový bod, som sa ocitol doma v obývačke.
Prišlo mi zle a vyvrátil som všetko čo vo mne bolo. Snažil som sa rýchlo spamätať sa. V rýchlosti som našiel starý telefón a vytočil som svoje číslo.
“Halo?“ozval sa hlas z druhého konca. Bolo to nepríjemné, divné, že sa zrazu rozprávam sám zo sebou.
”Ja som Michal, vrátil som sa v čase, aby som zabránil smrti svojho pacienta.”
Nasledovalo ticho. Zjavne spoznal svoj vlastný hlas. Po chvíli mi odpovedá:
”Hovor čo mám robiť!”
Povedal som mu všetko, čo viem o pacientovi, čas kedy má prísť a ako zamedziť tomu, aby pacient zomrel. Moje druhé ja na druhej strane ma počúval a neprerušoval počas môjho vysvetľovania. Myslím, že to bolo divné pre oboch. Vlastne iba pre mňa.
Keď sme dotelefonovali, sadol som si na gauč a prepadali ma pocity, na ktoré doteraz nebol čas.
“Je správne to, čo robím ? Čo keď sa to tak malo stať? a ja kazím Boží plán. Nie som predsa Boh ,aby som riadil osudy ľudí.“
Rozmýšľal som nad životom, nad svojim pacientom a sebou samím. Prestal som chápať čo je pravda a čo nie.
“Kto je teraz Michal Vážny?“
Hodiny plynuli. Ja som len netrpezlivo sedel na sedačke a už nastával čas ukončenia operácie.
“Čo sa teraz stane? Budem existovať dvojmo?“ pomyslel som si ,ale na moju otázku prišla okamžitá odpoveď, ktorú som nečakal.
Začalo sa to opakovať, znovu to svetlo a chlad. Tento krát som ale nemal otvorené hodinky, ako vtedy. Prepadal som sa do tmy, keď som sa zrazu ocitol znovu v ordinácii. Znovu mi prišlo zle od žalúdku, no tento krát som to vydržal. Prišla ku mne hlavná sestra s vystretou rukou, ktorá mi šla zrejme pogratulovať. V ten moment ma strašne rozbolela hlava a ja som omdlel .
Prebral som sa, podľa sestry ktorá bola práve pri mne, som sa neprebral prvý krát. Nebol som na svojej klinike, ale na psychiatrii.
”Pán Michal, Váš stav sa zrejme začína lepšiť. Záchvaty rozdvojenej osobnosti prestávajú a dnes je to po prvý krát od Vášho príchodu, čo sa nerozprávam z dvoma osobami vo Vás, ale konečne iba z jednou, teším sa z Vás.”
Ostal som v šoku, ale začínal som chápať, čo sa stalo. Všetko do seba perfektne zapadalo.
”Moje veci ! Prosím Vás, kde sú moje veci?“
”Michal, hľadáte svoje hodinky že?”
”Áno, kde sú?“
”Pred mesiacom Vás tu bol pozrieť Váš príbuzný a hodinky si zobral.”
”Andrej? Nebol to Andrej? Ja predsa príbuzných nemám!”
”Áno, myslím že sa tak volal, ak vydržíte v takomto dobrom stave aspoň týždeň, môžete mu zavolať, nechal tu na seba kontakt.” usmiala sa a chcela odísť z izby.
”Toho muža som zachránil? Alebo sa mi to všetko len zdalo?“
”Áno zachránil, je to Váš najčastejší hosť, bude sa na Vás tešiť”.


 celkové hodnocení autora: 90.0 %

výborné chvalitebné dobré dostatečné nedostatečné Ohodnoťte příspěvek!

přidat autora k oblíbeným 
 hodnotilo celkem autorů: 1 komentovat příspěvek 
 autorské hodnocení: 2.0 uložit příspěvek 
 známka poroty: 3.5 tisk příspěvku 
 počet komentářů: 4 zaslat vzkaz autorovi 
 počet shlédnutí od publikace: 19 výpis autorského hodnocení 
 
:: Komentáře k příspěvku ::
 Jera Igor 29.06.2014, 17:26:41 Odpovědět 
   Ahoj Kalip, tento text je starší, teraz som ho len prepisoval. Písal som ho už dávno. Ale na objasnenie, ktoré by malo prísť v druhej časti, (neviem či sa do nej mám púšťať :) ) by sa malo ukázať, že Andrej sa zahral na Michalovho Brata preto, aby mu tie hodinky vydali. Čiže sa jedná o jednu a tú istú osobu.
 Kalip 29.06.2014, 10:00:23 Odpovědět 
   Já té "vědě" zas tolik nerozumím, takže na tu níže zmíněnou logiku nejsem tak přísná. Četlo se mi to dobře. Nevím, jestli je to samostatná povídka nebo součást většího celku. Pokud by to už byl konec, zdají se mi některé otázky neuzavřené (Andrej) a souhlasím s tím, že postava bratra je v tom případě neopodstatněná. Hezký den!
 Jera Igor 28.06.2014, 23:40:18 Odpovědět 
   Ahoj Ekyelka.

Ďakujem za komentár. Som rád, že sa mi podarilo aspom niečo na texte vylepšiť. Počúval som aj iné názory a postupne sa budem snažiť v písaní zlepšiť. Chcel by som sa zlepšiť v písaní a myslím že Vaše rady mi pomôžu, za čo všetkým ďakujem. Budem skúšať ďalej a možno z toho raz vznikne aj niečo poriadné.
Ešte raz ďakujem. :)
 Ekyelka 28.06.2014, 18:03:25 Odpovědět 
   Zdravím.

Nerada to říkám, ale zatímco po gramatické stránce sis dal skutečně záležet, logika příběhu zůstala stejně děravá. Neber to prosím zle - četla jsem předchozí části i komentáře, trochu se mi něco díky tomu posunulo do výhodnějších pozic, ale stále to není ono.
V prvé řadě - chirurg, který se takhle sesype po smrti pacienta? Ona chirurgie je hodně náročná, obnáší to velký stres, takže se po tolika letech drtivá většina doktorů vycvičí a jen tak něco je nerozhází. K tomuhle bodu se později ještě vrátím, prozatím to jen zmiňuji, ať je to všechno popořadě.
Další věcí, která mi dost haprovala, je nedostatečně prozrazený důvod, proč Andrej tak moc Michalovi důvěřuje. Pro velmi blízký vztah mi chybí další indície - muži se k sobě chovají jako běžní kamarádi, nemám pocit, že by si svěřovali životy navzájem. Navíc je-li vynález tak nebezpečný, proč Andrej prozradil Michalovi, jak se ovládá? Aniž ho sám otestoval? Nebylo by bezpečnější pro Michala jako pro Andrejova nejlepšího přítele a důvěrníka, kdyby nevěděl, jak se hodinky používají?
Pominu-li obvyklé postuláty časových paradoxů, nejde mi do hlavy jedna věc: podle Andreje se měl časocestující Michal rozplynout, tedy přestat existovat. Vzhledem k teorii časové řeky to beru, je to jedna z teorií. Jak je tedy možné, že skončil na psychiatrii a bylo mu tvrzeno, že trpí zdvojením osobnosti? Tohle je další zásek, který mi vadil.
Další věc - když už jsme u té psychiatrie: Michal se ptá na zachráněného pacienta. Z odpovědi sestry vyplývá, že to on navštěvoval Michala na psychiatrii, ne Andrej. Pokud měl být Andrej tím zraněným, jak to, že ho už první Michal nepoznal? Bez ohledu na postavu bratra, která byla jaksi nadbytečná.
Už v předchozí verzi Šíma podotýkal, že je stěží uvěřitelné, jak Michal z nové verze věří tomu časocestujícímu. I když má u sebe hodinky, očekávala bych přinejmenším údiv a náznak nedůvěry, vyptávání se - a když už jsme u toho, časocestující Michal by měl správně dle pravidel logiky začít mizet už v okamžiku, kdy s novou verzí Michala před operací hovoří. On totiž už tím hovorem mění budoucnost, v níž on - z předchozí minulosti - už není. Takže nač to několik hodin trvající čekání?
Je toho mnohem víc, co je třeba ještě ošetřit. Nejde primárně o operaci - ta se dá popsat zhruba podobným stylem, jen s přihlédnutím k realistickým detailům. "Hlboká rezná rana" může být v noze stejně jako v hrudi - a pokud krev prosakuje přes obvazy, je narušená některá velká céva. Ani já nejsem studovaný lékař, nicméně víš, na co je třeba Google? Pomáhá najít informace, případně lidi, kterých se můžeš zeptat. Autor zkrátka musí ověřovat informace, pokud chce do světa pustit dobrou povídku. Tím spíš, pokud jde o SF a časovku k tomu - neznám o moc víc subžánrů, které by byly tak náročné na přesnost detailů a teorií.

Tenhle text je zkrátka o něco lepší než předchozí, ale stále má ještě velké mezery.
obr
© 2005-2016 by Matěj Novotný & Filip Kotora | Všechna práva vyhrazena
 
 
Va?e literatura MFantasy Literární.cz - Server s českou literaturou Art & Design - Roman K?bus
 
Partneři: Gastrokritik, Antikvariát Kačur
 
St?hnout SASPI.cz toolbar! RSS zdroj
obr obr obr
obr
TheaK
(16.5.2020, 11:57)
Ka
(11.5.2020, 21:51)
BukBird
(3.5.2020, 22:07)
Kakofonie Osudu
(2.5.2020, 20:00)
obr
obr obr obr
obr
Cesta
Theseus
HRDINOVÉ
Janir Killman
Kapitola první ...
Vitto
obr
obr obr obr
obr

Kosmické hlasy I.
Jáchym Vostřický
obr
obr obr obr
obr
Liter?rn? almanach SASPI
Aktuální číslo LA...
obr
obr obr obr